Dnes maľované kachličky v Lisabone predávajú na každom kroku v najrôznejších farbách, veľkostiach i vzoroch. Portugalci ich považujú za svoje kultúrne dedičstvo. V skutočnosti sú azulejos odkazom na arabskú minulosť krajiny.
Práve Arabi ich totiž priniesli v 14. storočí na Pyrenejský polostrov a názov azulejo (čo domáci vyslovia azuleižu) pochádza údajne z arabského slova azzulaij – leštený kameň. Alebo je možno odvodený z arabského lazuward – modrý kameň.
Kresťanskí Maurovia, ktorí pracovali v španielskej Seville, svoj tovar predávali aj do Portugalska. O dvesto rokov neskôr nadchla portugalských umelcov talianska technika majoliky, ktorá im umožnila maľovať priamo na dlaždice bez nebezpečenstva, že sa farby pri vypaľovaní rozmažú.
Dnes majú azulejos v Lisabone aj vlastné múzeum – v bývalom kláštore klarisiek Convento de Madre de Deus. Veru som vzývala Matku Božiu, kým sme ku kláštoru plnému kachličiek dorazili. Bolo to však asi v tretí deň mojej návštevy Lisabonu, keď už som bola nadšeným fanúšikom azulejos a návštevu kachličkového múzea nehodlala za žiadnu cenu oželieť.
Veď aj v bedekri je Museu nacional do azulejos hneď treťou spomedzi desiatich najvýznamnejších turistických atrakcií Lisabonu. Zlákala ma predstava nádherného kláštora s obsiahlou zbierkou dekoratívneho umenia, no podcenila som zmienku o tom, že „vďaka absencii metra nie je toto múzeum nikdy preplnené“.
Absencia metra znamenala, že sme sa tam vybrali pešo. Cesta z centra bola dlhá, no počas nej sme natrafili na kapucínsky kláštor Sao Vicente de Fora. Hádajte, čo majú vnútri – fantastické modro-biele kachličkové obklady, vďaka ktorým má byť jednou z najkrajších stavieb Lisabonu.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Naozaj to bolo majstrovské dielo. Neuveriteľné výjavy krášlili chodby, fasádu aj schodiská kláštora. A vnútri prekvapenie – 38 panelov kachličkových ilustrácií La Fontainových bájok. Vyrobili ich v 60. rokoch 17. storočia. Ku každému obrázku si možno prečítať obsah príslušnej bájky. Kto by si chcel preštudovať a dobre popozerať všetky, strávil by tam celé hodiny.
To by sme však nestihli náš hlavný cieľ – múzeum kachličiek. Každého menej fanatického obdivovateľa dlaždíc by tie stovky vzorov, techník a opisov výroby mohli odradiť. Keby tie vzory a techniky neboli také fascinujúce.
Je úžasné zisťovať, ako Portugalci prebrali do obrazcov komplikované arabské uzly, geometrické, rastlinné či vtáčie motívy, porovnávať renesančné námety s mytologickými.
Tie najkrajšie azulejos sľubuje Kostol Matky Božej. Keďže kostol založila v roku 1509 kráľovná Leonora a až do roku 1834 zostal v kráľovskom vlastníctve, prejavilo sa to aj na výzdobe.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Celý kostol bol vyčačkaný obrazmi, viacfarebným mramorom a pozlátenými drevorezbami, až z nich prechádza zrak. A spodok stien je obložený modrými kachličkami. Človeku zvyknutému, že kachličky patria do kúpeľne či kuchyne, to vyrazí dych.
Keď sa z toho dojmu spamätáte, možno sa vrátiť do kláštora. Na jeho horných poschodiach sa objaví pestrá zbierka azulejos z 20. storočia – dlaždice so secesnými kvetmi sa striedajú s námetom žatvy ako zo socialistického realizmu, inú dlaždicu akoby maľoval matematik, sú na nej samé čísla, a napokon spoznáme na kachličkách portrét portugalského básnika Fernanda Pessoau.
Čerešničkou na torte je kachličková panoráma Lisabonu z roku 1700, ktorá zobrazuje mesto pred strašným zemetrasením z roku 1755. To malo silu 8,2 stupňa Richterovej stupnice, zničilo 18 000 budov, teda asi 85 percent mesta.
O piatej večer podobne zdevastovane vyzeral manžel: „Dnes už by kachličiek stačilo, nie?“ „Jasné, zajtra si nejaké kúpim domov.“