Vidieť Neapol a skončiť v Bari

Nekompromisný Neapol, tajomné Pompeje, farebné Amalfi, autentické Bari, apokalyptická Matera a rozprávkové Alberobello. To všetko stretnete na ceste z talianskej Kampánie do Apúlie.

16.10.2017 07:00
Matera, Taliansko Foto: ,
Matera
debata

Podľa väčšiny dostupných informácií je Neapol nebezpečný, najmä vo večerných a nočných hodinách. Nechávame si poradiť a tým najodľahlejším temným uličkám a vreckárom sa v noci radšej vyhýbame. Aj za bieleho dňa stretávame na každom kroku karabinierov, ozbrojených policajtov.

Neapol však nie je len plný ozbrojencov. Po ceste z hotela do centra obchádzame výmole na cestách, zakopávame o odpadky, a hoci sme v Európe, z niektorých kútov sa šíri štipľavý zápach, na aký sme zvyknutí z krajín afrického kontinentu.

Obnove ošarpaných fasád akoby nikto nevenoval pozornosť, nikoho netrápia staré, dotlčené autá. Neapol je mesto, ktoré sa netvári, že je krajšie. A v žiadnom prípade sa nemieni turistom zaliečať. Prišli ste? Tak sa prispôsobte.

Vittorio De Sica vo filme Neapolský záliv z roku 1954 mu venoval prívlastok zvodné. Po dvoch dňoch v tomto meste to môžeme potvrdiť. Neapol zvádza svojou surovou príťažlivosťou.

Hamšík dvere otvára

To, čím sa Neapol môže pýšiť, sú nádherné sakrálne stavby. V úzkych uličkách starého mesta nás na každom kroku prekvapí chrám alebo bazilika. Našou prvou pamiatkou je Neapolská katedrála (Duomo di Napoli), dokončená v štrnástom storočí, ktorá je zároveň sídlom arcibiskupa.

Castel Nuovo v Neapole. Foto: Pravda, Jana Kollárová
Neapol hrad Castel Nuovo v Neapole.

Obľúbená nákupná ulica Via Toledo nás dovedie na Piazza del Plebiscito s Kráľovským palácom (Palazzo Reale), najstaršou verejnou operou na svete, s Divadlom sv. Karla (Real Teatro di San Carlo) a Bazilikou sv. Františka z Pauly (Basilica di San Francesco di Paola), podobnou rímskemu Pantheonu.

Oproti opere, v priesečníku najrušnejších ulíc Neapola, obdivujeme Galleriu Umberta I. Budova postavená v roku 1891 s vkusom kombinuje obchody, služby, kaviarne aj bývanie. Nazrieme do legendárnej, najstaršej kaviarne Gran Caffé Gambrinus na južnom konci ulice Via Toledo a kávu s koláčikom prenecháme tlačiacim sa turistom. Prednosť dáme voňavému, hustému espressu na námestí Piazza Municipio.

Promenáda popri mori smerujúca k Hradu vajce (Castel dell’Ovo) je menej rušná. Na skalnatom brehu sa slnia domáci, užívajú si výhľad na impozantnú sopku Vezuv. Predtým, než pochovala Pompeje, pýšila sa výškou dvetisíc metrov, po roku sa scvrkla na 1 279 metrov. Neapolčania sa vraj vulkánu boja a dodnes ku kráteru vynášajú sochy Panny Márie spolu s modlitbami, ktoré majú sopku utíšiť.

Neapol Foto: Pravda, Jana Kollárová
Neapol námestie Neapol

K hradu Castel dell’Ovo, ktorý ponúka zaujímavé pohľady na Vezuv, sa viaže povesť. Hovorí, že Vergilius bol nielen antickým básnikom, ale aj mágom, ktorý vlastnil čarovné vajce. Ukryl ho do základov stavby a ak by sa rozbilo, hrad by sa v tom okamihu zrútil a s ním celé mesto.

Aj o ďalšom hrade na nábreží (Castel Nuovo) sa zachovala povesť. Vodná priekopa slúžila ako domov krokodíla, ktorý požieral nešťastníkov zatvorených v kobkách hradu. Dnes preto nesie názov Krokodília priekopa.

Pod Vezuvom opäť horelo

Obyvatelia Kampánie sú ústretoví a zhovorčiví, v našom prípade ešte viac, než je zvykom. Môžu za to dlhé sivé vlasy a kostený rám okuliarov môjho spolucestovateľa. Svojím profilom to tomuto prerastenému akože Talianovi určite nekazím. Skrátka, sme Taliani a nikto o tom nepochybuje. Dokonca vieme aj pár slov – buon giorno, buona sera, un bichiere di vino bianco secco per favore…

Cestu ku kráteru nám zahatal požiar. Foto: Jana Kollárová, Pravda
stromy, les, požiar, zhorenisko, Cestu ku kráteru nám zahatal požiar.
Galéria v Neapole. Foto: Pravda, Jana Kollárová
Neapol, galéria Galéria v Neapole.

Chvíľu hráme hru na domácich, no keď čašník spustí vetu, ktorá nikde nekončí, zastavíme ho: Non parliamo italiano. Informácia, že sme zo Slovenska, však na jeho tvári vyčarí široký úsmev: Hamšik! Áno, veď sme v Neapole,v meste pizze, opery a futbalu!

Obľúbenosť poloboha Mareka, ktorý hrá za SSC Neapol, sa v týchto zemepisných šírkach doťahuje na Maradonu. Vďaka nemu takmer všetci vedia, kde je Slovensko. A možno aj vďaka nemu dostávame stôl s tým najlepším výhľadom.

Hoci štatistiky tvrdia, že ďalšia erupcia Vezuvu je blízko, výlet na sopku zaraďujeme do nášho itineráru, pred náleziská v Pompejách. Autom sa vraj dá vyjsť až takmer pod vrchol ku kráteru. Tabuľky s názvom Vesuvio nás navigujú pred bránu národného parku s obhorenými stromami. Vstup zakázaný.

Pompeje zakonzervované výbuchom sopky. Foto: Jana Kollárová, Pravda
Pompeje, Taliansko Pompeje zakonzervované výbuchom sopky.
Pompeje zakonzervované výbuchom sopky. Foto: Pravda, Jana Kollárová
Neapol, Vezuv Pompeje zakonzervované výbuchom sopky.

Druhá z ciest je zahradená, po vyznačenej obchádzke ani chýru, ani slychu. Júlový rozsiahly požiar na svahu hory Vezuv nás do blízkosti krátera nevpustil. A hoci vesuvius znamená neuhasiteľný, požiar sa v Národnom parku, našťastie, podarilo skrotiť. Zničené stromy nad mestečkom Ercolano sa však stali nemilosrdným svedkom katastrofy.

Čierne obhorené kmene nás vracajú v čase do roku 79, keď Pompeje zničil výbuch sopky. Lepšie povedané, zakonzervoval. Pod vyvrhnuté skaly, lávu a popol pochoval mesto s dvetisíc obyvateľmi. Ktovie, čo by z neho ostalo dnes, keby k erupcii neprišlo. Vedcom sa podarilo odkryť už tri štvrtiny mesta a sprístupniť ho verejnosti.

Po takmer dvetisíc rokoch sa prechádzame po odhalených častiach. Takmer dokonalé dláždené ulice, domy, paláce s mozaikami a maľbami, kúpele či divadlo rozprávajú o tom, ako tu kedysi žili Rimania. Hoci sa bez mapky v spleti uličiek ťažko hľadá logika, nachádzame štvrť vykričaných domov a obdivujeme amfiteáter, kde minulý rok koncertoval David Gilmour z Pink Floydu.

Amalfi plné zákrut

Amalfský záliv, vzdialený päťdesiat kilometrov od Neapola, je ďalšou zástavkou pri putovaní z Kampánie do Apúlie. Pobrežie od Sorrenta po Salerno patrí k jedným z najkrajších úsekov nielen v Taliansku, ale aj v celej Európe. Strmé skalné útesy sa v ňom zvažujú kolmo do vôd Tyrrhenského mora, po vrstevnici sa v skalnatom pobreží vinie približne štyridsať kilometrov dlhá cesta plná serpentín, malých viaduktov a tunelov.

Katedrála sv. Ondreja s bohato zdobenou zvonicou. Foto: Pravda, Jana Kollárová
Amalfi, kostol, Taliansko Katedrála sv. Ondreja s bohato zdobenou zvonicou.

Trpezlivo a niekedy aj menej trpezlivo čakáme v kolóne áut, kým sa pred nami idúci autobus vymotá z uzučkej zákruty. O chlp míňame protiidúce autá, obchádzame peších, ktorí nemajú inú možnosť, ako vydať sa po ceste.

Slimačím tempom sa driapeme na kopec, kde máme rezervované ubytovanie v penzióne. Sľubovaná romantika desať minút od centra malebného Amalfi sa však mení na vysokohorský pobyt bez známky civilizácie.

Ak by sme sa chceli vydať peši do centra, potrebujeme na to minimálne hodinu. Ani domáca pani a vysoké hodnotenie aplikáciou TripAdvisor nás nepresvedčí o tom, že to je miesto, kde chceme ostať. Všade samé mačky, zápach a komáre.

Amalfi Foto: Pravda, Jana Kollárová
Amalfi, Taliansko Amalfi

Tu máme ostať tri noci? V žiadnom prípade! Schádzame z kopca do susedného mestečka Maiori. Po pár beznádejných pokusoch vo vybookovaných hoteloch konečne nájdeme voľnú izbu a vydávame sa skúmať okolie.

Maiori je pôvabné mestečko s úzkymi ulicami a impozantným hradom San Nicola de Thoro Plano. Podobne ako Cinque Terre, aj táto oblasť je známa výrobou citrónového likéru Limoncello. Citrónovníky rozvoniavajú nielen na terasovitých záhradách, ale aj v mestskom parku.

Amalfský záliv, tvorený mestami Positano, Amalfi, Ravello, Minori, Maiori, Cetara a Solerno je najlepšie spoznávať loďou. A vzhľadom na takmer nepriechodné cesty aj najrýchlejšie. Loď spája takmer všetky mestá a z prístavu vyráža približne každú hodinu.

Amalfi Foto: Pravda, Jana Kollárová
Amalfi, Taliansko Amalfi

V zálive, ktorý sa postupne odhaľuje, sa na seba lepia pestrofarebné domčeky. Akoby išli spadnúť do mora zo skalných útesov. Pristávame v Amalfi, v meste založenom Rimanmi. V roku 839 sa mesto stalo nezávislou námornou republikou.

O výchovu moreplavcov, obchodníkov, právnikov a vzdelancov sa starali významné školy matematiky, práva a námorníctva. Vznikol tu prvý námorný kompas, ktorého autorom bol domorodec Flavio Gioia.

Ďalším prvenstvom je výroba papiera bambagina, ktorý sa vyvážal do celého sveta. Architektonickým skvostom Amalfi je Katedrála Svätého Ondreja (Duomo di Sant'Andrea) z deviateho storočia. Jej bohato zdobenú arabskú zvonicu vidieť už z pobrežia. Vedie k nej monumentálne schodisko, átrium je prepojené s nádvorím kláštora (Chiostro del Paradiso).

Amalfi plné turistov očarí, ale aj unaví. Na obed láka množstvo reštaurácií a tratórií v uličkách mesta. Sadáme si do jednej z nich a pri pohári domáceho bieleho vína plánujeme ďalšiu zastávku nášho putovania – Bari.

Bari – pravé Taliansko

Bari je neprávom v tieni iných miest talianskeho regiónu Apúlia (Puglia). Nachádza sa nad opätkom čižmy, ktorú formuje Apeninský polostrov. Je to prístavné mesto, výstupná brána z Talianska. Trajekty smerujú z prístavu do Španielska, Francúzska, Albánska, Chorvátska, Grécka, Tunisu či Maroka. To však nie je len devíza, ale aj problém mesta, v uliciach ktorého sa potulujú žobrajúci imigranti. Domáci, aj kvôli agresívnemu správaniu, ich v láske nemajú.

Matera Foto: Pravda, Jana Kollárová
Matera, Taliansko Matera

V autentickom meste na juhu nachádzame ústretových domorodcov s jednou malou chybičkou. Našej angličtine nikto nerozumie. Dohovárame sa rukami-nohami, pretože domáci skrátka inak, ako po taliansky nevedia. Hovoria surovým dialektom barese, ktorý miestami pripomína gréčtinu.

Bari, ako aj celé Taliansko, je hrdé na regionálne potraviny a špeciality. Pizza tu nie je obľúbeným jedlom. Zrodila sa v Neapole, tak prečo by ju jedli tu? Ani bolonské špagety si v reštaurácii neobjednávajte.

Barijská špecialita je zapekaná ryža so zemiakmi a slávkami. A hoci google sľubuje inšpiráciu paellou, od chutného španielskeho jedla má táto miestna „pochúťka“ ďaleko.

Ak sa na juh vyberiete, prednosť dajte miestnym orrechiette. Cestovinu, akési malé ušká, vyrábajú a predávajú miestne ženy na ulici Via Lucca. Aj desať hodín denne trávia šúľaním cesta a vykrajovaním malých placiek, ktorým pomocou prstov dávajú tvár mušle či ušníc.

Matera Foto: Pravda, Jana Kollárová
Matera, Taliansko Matera

V Bari mapu nepotrebujeme. Na všetko podstatné narazíme pri náhodnej prechádzke mestom. Úzke uličky dláždené bielym vápencom, šnúry plné bielizne medzi domami, zastrčené kostoly. Mohutná Katedrála San Sabino je hlavným katolíckym chrámom v Bari.

Svätý Sabinus, ktorému je katedrála zasvätená, bol biskupom v Apúlii v 6. storočí. Prisudzuje sa mu niekoľko zázrakov a prorocké schopnosti. Ešte obľúbenejšiemu svätcovi Mikulášovi je zasvätená ďalšia bazilika, ktorá pripomína skôr hrad.

Basilica di San Nicola sa stavala za vlády Normanov dlhých sto rokov. Oplatí sa zájsť aj do Castello Svevo. Normanský hrad vybudoval Frederik II. v 13. storočí na mieste pôvodnej rímskej pevnosti.

Matera – podzemné mesto

Keď s capuccinom v ruke v jednej z kaviarní na Piazza Mercantile hľadáme na internete miesto, kam by sme sa mohli z Bari vydať, narazíme na Materu, vzdialenú necelých 75 kilometrov. Z fotiek na nás pozerá mestečko vytesané do skaly. Postavené v kopci, na kaskádach s úzkymi uličkami.

Matera Foto: Pravda, Jana Kollárová
Matera, Taliansko Matera

Hoci sa mylne zaraďuje do Apúlie, patrí do regiónu Basilicata. Atmosféru Matery ocenil aj Pier Paolo Pasolini, ktorý tu v roku 1964 nakrútil biblický film Evanjelium svätého Matúša. O štyridsať rokov neskôr si Materu pre snímku Umučenie Krista zvolil aj Mel Gibson.

Sassi di Matera (Kamene Matery) je v zozname UNESCO od roku 1993. Jej hlavnou devízou je tajomnosť. Mesto nás očarí v prvej sekunde, čo ho zazrieme. Nevieme, kam sa skôr vydať, čo viac obdivovať, kde namieriť hľadáčik fotoaparátu. Všetko tu je úžasné, mystické, apokalyptické. Od prvého, do posledného momentu.

Osídlenie mesta siaha do paleolitu, formálne bolo mesto založené Rimanmi v treťom storočí pred naším letopočtom. Mäkkosť miestneho vápenca usadlíci využili pri stavbe príbytkov, ktoré doň jednoducho vytesali. Domy sa postupne vnárali do skál, nad nimi o niekoľko storočí neskôr vznikali budovy z kameňa.

Orrechiette, cestovinu v tvare ušiek, vyrábajú... Foto: Pravda, Jana Kollárová
Taliansko, cestoviny Orrechiette, cestovinu v tvare ušiek, vyrábajú miestne ženy priamo na ulici.

Jednou z hlavných atrakcií Matery sú rupestriánske chrámy. Sú vytesané do skaly, pri stavbe ktorých sa použila negatívna architektúra. Podobne ako v jordánskej Petre, aj tu musela byť vnútorná výzdoba, vrátane stĺpov, vopred premyslená do posledného detailu. Stavba nevznikala ukladaním kameňa do priestoru, ale odstraňovaním okolitého vápenca.

Alberobello – talianske Čičmany

Malebné mestečko Alberobello, poslednú zastávku v Apúlii, preslávili domčeky v štýle trulli, ktoré pripomínajú akési osie hniezda či homole. Stavby ako z rozprávky sú roztrúsené po celom regióne, ale najväčšia koncentrácia, okolo 1 500, je práve v Alberobello, kde vytvorili celé obytné štvrte. Aj preto je mesto zapísané od roku 1996 do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO.

Trulli, v jednotnom čísle trullo, sú jednoposchodové stavby s hrubými, asi jeden a pol metra vysokými múrmi. Majú kruhovitý pôdorys a ich kužeľovitú strechu pokrývajú ploché kamene z tmavého vápenca.

Alberobello a jeho rozprávkové trulli. Foto: Jana Kollárová, Pravda
Alberobello, Taliansko Alberobello a jeho rozprávkové trulli.

Zaujímavosťou je, že pri stavbe trulli sa nepoužíval žiaden spojovací materiál. Steny týchto zvláštnych stavieb bývajú omietnuté vápnom na žiarivo bielo, aby v horúcich dňoch odrážali slnečné žiarenie.

O ich vzniku koluje niekoľko teórií. Podľa jednej z nich začali trulli stavať roľníci za čias Ferdinanda I. Aragonského. Panovník im zakázal stavať trvalé príbytky, pretože potreboval pracovnú silu sťahovať z miesta na miesto podľa aktuálnej potreby. Stavali ich preto z kameňov, ktoré sa dali kedykoľvek rozobrať a postaviť na inom mieste.

Iná hypotéza vraví, že to bol prefíkaný spôsob, ako sa vyhnúť plateniu daní. Aragonskí vládcovia totiž vyberali poplatky za všetky pevne stojace a dokončené domy. Obyvatelia Apúlie preto zo svojich stavieb odstraňovali strechy, a domy vyzerali ako nedostavané. Keď vyberači daní odišli, strechy vrátili na pôvodné miesto.

Amalfi Foto: Pravda, Jana Kollárová
Aleberobello trulli, Taliansko Amalfi

Niektorí historici sa domnievajú, že trulli pochádzajú z Grécka, podobajú sa totiž mykénskym stavbám. Možné však je, že stavby vychádzajú z koncepcie domov v tvare cukrových homolí, ktoré sa dajú vidieť v Sýrii. Boli určené mníchom a pútnikom na odpočinok, neskôr aj ako hrobky.

Nech je, ako je, trulli sú aj doteraz veľmi praktické. V lete je v nich chládok, v zime dobre držia teplo. Niektoré slúžia ako sýpky, domčeky na uskladnenie poľnohospodárskych nástrojov, dá sa v nich bývať, z niektorých sa stali netradičné apartmány pre turistov, obchodíky či kaviarne. Do jedného z nich nás stará žena v čiernych šatách srdečne pozýva. Gestom naznačíme, či môžeme fotiť. S úsmevom prikývne a šepne: Two euro. Tak predsa len vedia trochu anglicky…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Taliansko #Neapol #Marek Hamšík