Prvorepublikové skvosty - zhmotnená túžba po vlastnej ceste

Keď pred sto rokmi vzniklo Československo, nadšenie z novej republiky sa premietlo aj do architektúry. Stavebný boom mladej republiky dokumentoval túžbu ísť vlastnou, celkom novou cestou. Množstvo znamenitých prvorepublikových stavieb možno obdivovať vo východných Čechách, v rodisku architekta Josefa Gočára.

19.11.2018 07:00
Pardubice, krematórium, architektúra Foto:
Rondokubistická ikona – pardubické krematórium podľa Pavla Janáka (1921-1923).
debata

V čase prvej republiky patrila československá architektúra medzi najodvážnejšie a najkreatívnejšie, niektoré mestá, napríklad Hradec Králové, celkom zmenili svoju tvár.

Vtedajší architekti tvorili vo viacerých štýloch – od končiacej sa zdobenej secesie cez fanaticky účelný funkcionalizmus a všetky druhu modernizmu až po českú raritu – kubizmus. Ten sa totiž v architektúre nikde inde na svete nevyskytuje.

Nové architektonické smery zasiahli všetky druhy stavieb – od luxusných víl cez školy, úrady, elektrárne až po sociálne bývanie či napríklad krematórium.

Áno, pardubické krematórium podľa návrhu architekta Pavla Janáka bolo také výnimočné, že sa ocitlo aj v slávnom filme Juraja Herza Spaľovač mŕtvol. Práve tu v roku 1968 stvárnil Rudolf Hrušínský svoju nezabudnuteľnú úlohu Karla Kopfrkingla.

Stavba Pavla Janáka na prvý pohľad vyzerá skôr ako veselá maľovaná chalúpka. Podľa sprievodcu sa s ňou mnohí miestni obyvatelia dlho nevedeli vyrovnať, zrejme im do predstavy dôstojného smútočného miesta nijako nepasovala.

Veselý rondokubizmus

Krematórium – mimochodom, vôbec prvé v Česku – je postavené v štýle národného dekorativizmu či rondokubizmu, čo bol oficiálny výtvarný štýl mladého československého štátu. Znamenalo to používanie národných farieb – modrej, bielej a červenej – a kombináciu oblých a hranatých tvarov.

Architekti Pavel Janák a Josef Gočár sa snažili vyjadriť politický triumf národa, vlastne šlo o akúsi národnú verziu štýlu art deco, ktorý vtedy v európskej architektúre dominoval.

Automatické Winternizove mlyny od Gočára v... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pardubice Automatické Winternizove mlyny od Gočára v Pardubiciach pripomínajú hrad.

Rondokubistických stavieb veľa nie je (v Pardubiacich majú vďaka Jindřichovi Freiwaldovi a Oldřichovi Liskovi ešte súbor rondokubistických domov), čoskoro sa táto vetva vývoja ukázala ako slepá – o to cennejšie je Janákovo krematórium. Postavili ho v rokoch 1921–1923 a zrekonštruovali v roku 2009.

Dnes teda pred ním môžeme obdivovať dve sochy svetlonosov od olomouckého sochára Karla Lenharta. Obradná sieň je vyzdobená maľbou Františka Kyselu, no keďže je krematórium stále funkčné, prípadní zvedavci sa musia zamiešať medzi smútiacich príbuzných.

Radšej teda obdivujme fasádu bohato zdobenú geometrickými obrazcami či veľké schodisko s kruhovým oknom v tympanóne.

Kým krematórium stále slúži pôvodnému účelu, ďalšia pozoruhodná prvorepubliková stavba v Pardubiciach čoskoro svoje určenie zmení. Automatické Winternitzove mlyny na brehu rieky Chrudimka sa majú stať galériou výtvarného umenia. To je pre stavbu zrejme celkom dobrá správa.

Mlyn na tomto mieste stával už koncom 16. storočia, automatizované mlyny si v rokoch 1909–1911 od architekta Josefa Gočára dali postaviť továrnici Egon a Karel Winternitzovci. Gočárova monumentálna stavba pripomína akýsi romantický hrad a ukazuje, že aj pri výrobnom objekte sa dá uplatniť moderná architektúra.

Gočára inšpirovali staroveké mezopotámske zikkuraty, no fasáda je zdobená vystupujúcimi kruhmi a prekrajovanými štvorcami. Sprievodca pripomína, že automatické mlyny prestavané v rokoch 1919, 1922 a 1926 sú dokladom Gočárovho prechodu ku kubizmu. Budovy mlynu a sila sú zapísané na zozname národných technických pamiatok.

Celkovo sú Pardubice utajeným klenotom medzivojnovej architektúry. Spomínaný Josef Gočár (1880–1945) tu okrem mlynov postavil aj Anglobanku (1923–1924) či funkcionalistický hotel Grand, ktorý však v rokoch 1997–2000 prestavali na obchodno-administratívne centrum.

Palác Passage od architekta Ladislava Machoňa... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
pasáž, Česko? pardubice Palác Passage od architekta Ladislava Machoňa (1923-1925). Obchodnú pasáž znovu otvorili v roku 2013.

V Pardubiciach stoja za pozornosť aj stavby všestranného architekta Ladislava Machoňa (1898–1983). Je autorom činžovo-obchodného paláca Passage, ktorý postavil v štýle art déco.

Sprievodca po meste zdôrazňuje, že táto vysokokvalitná architektúra je dokladom vývoja obchodu a životnej úrovne v prvorepublikových Pardubiciach.

Priečelie Machoňovej pasáže zdobia štyri sochy znázorňujúce živnosti – rybár, textilák, stolár a zlievač. Na jar 2013 pasáž po rozsiahlej rekonštrukcii znovu otvorili a dnes je plná obchodov.

Machoň v Pardubiciach naprojektoval tiež budovu Generálneho riaditeľstva pôšt a telegrafov (1923–1925), kde dnes sídli pardubický magistrát a krajský úrad.

Po prehliadke Pardubíc by milovníci architektúry mali zamieriť do neďalekého Hradca Králové. Takmer stotisícové univerzitné mesto je totiž nielen sympaticky plné študentov, ale aj zelene a výnimočných stavieb. Nie nadarmo si vyslúžilo prezývku Salón republiky.

Učebnica architektúry

Hradec Králové leží len sto kilometrov od Prahy. Mestské práva dostal už v roku 1225 od Přemysla Otakara II., takže je jedným z najstarších českých miest. Keď sa koncom 19. storočia začali búrať mestské hradby, schyľovalo sa k zásadnej modernizácii mesta.

Bola to jedinečná šanca vytvoriť niečo, čo nemalo v celej Európe obdobu. Jediné, čo na to Hradec Králové potreboval, boli osvietení radní.

Dom v Náchode z roku 1931.
Náchodská pošta podľa architekta Milana Babušku...
+13Náchodský zámok a pod ním Mestské divadlo a...

Mesto však malo šťastie, že práve vtedy sa jeho starostom stal ešte len 36-ročný František Ulrich. O Ulrichovi v Česku hovoria ako o vizionárovi, geniálnom urbanistovi a patriotovi, ktorý vedel využiť šance.

Ulrich nielen inicioval demoláciu hradeckej pevnosti, ktorá už mesto len obmedzovala, ale tiež zreguloval rieku, vybudoval kanalizáciu, mosty, nábrežie, osvetlil mesto, vytvoril infraštruktúru, vyčaroval sady a aleje, upravil historické mesto a začal stavať nové… Presnejšie, pozval si na to špičkových českých architektov.

Osudové bolo stretnutie s Janom Kotěrom, ktorý si už v roku 1907 získal Ulrichovu dôveru a veľa zákaziek. Kým v Prahe Kotěru takmer nepustili k práci, v Hradci postavil v duchu moderných európskych trendov výnimočné Východočeské múzeum aj Labský (dnes Pražský) most.

Kotěru architektonické slovníky označujú za vodcovskú osobnosť vtedajšej českej architektúry a génia európskeho významu. V Hradci Králové rástli originálne stavby ako z vody a Kotěra tak vytvoril základ, na ktorý nadviazal jeho žiak, už spomínaný Josef Gočár.

Ten v meste vytvoril napríklad komplex školských budov v Lipkách, ktorého súčasťou je aj Tylovo, pôvodne Rašínovo gymnázium.

Neobvyklé možnosti prilákali aj ďalších významných architektov – Oldřicha Lisku, Františka Sandera či Bohumila Slámu. Ku Kotěrovým moderným stavbám Okresného domu, Mestského múzea, Palmovej záhrady Grandhotela Urban pribúdali ďalšie budovy.

Mesto sa menilo priamo pred očami. Ulrich tak na začiatku 20. storočia odštartoval zlatú éru architektúry. Vďaka stavbám Kotěru, Gočára a vďaka čulému spoločenskému životu sa Hradcu Králové začalo hovoriť Salón republiky.

Secesná Labská elektráreň s mostom Hučák v... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
elektráreň, rieka Labe, Hradec Králove Secesná Labská elektráreň s mostom Hučák v Hradci Králové od Františka Sandera (1910).

Premenu Hradca Králové sa podarilo uskutočniť za tridsať rokov! Pritom nešlo o náhodné modernistické experimenty, ale o dômyselný urbanistický plán, ktorý dodnes vyhovuje rozrastajúcej sa automobilovej doprave a uchováva pokojné centrum mesta!

Medzi najkrajšie stavby Hradca Králové patrí tiež budova mestskej hydroelektrárne s mostom Hučák – secesnú budovu postavili v roku 1910 podľa architekta Sandera. Do elektrárne sa robia exkurzie, kde možno vidieť interiér aj stále funkčnú strojovňu.

Hneď za mostom sú Jiráskove sady – na nádhernom sútoku riek Labe a Orlice. V sadoch rastú mnohé vzácne dreviny a návštevník tu narazí aj na drevený Kostolík sv. Mikuláša až zo 16. storočia.

Previezli ho sem v roku 1935 z Malej Poľany na Zakarpatskej Ukrajine. Unikátne sú tiež Liskove mestské kúpele, vtedy najmodernejšie v republike, mali dokonca umelé vlnobitie od firmy Kolben a Daněk.

V Hradci Králové nemožno vynechať dve námestia. Symetrické Ulrichovo námestie je venované starostovi, ktorý mestu vládol celých 35 rokov.

Dokonca tu Ulrichovi chceli postaviť aj pomník, no on bol proti, takže nakoniec nevznikol. Druhé najvýznamnejšie námestie je trojuholníkové Masarykovo.

Nachádza sa tu komplex budov Anglo-československej banky od Gočára z roku 1922. Fasády budov sú ukončené tvarom M – na počesť prezidenta Masaryka, ktorý má na námestí aj sochu od Otta Gutfreunda.

A prečo sa Hradcu Králové hovorí učebnica architektúry? Krásne tu totiž vidieť, že ako mesto rástlo a menili sa architektonické štýly, moderna prechádzala od secesnej zdobnosti ku strohým tvarom celkom bez ozdôb, k monumentalite, účelnosti, obtrela sa o kubizmus a dospela až k funkcionalizmu.

Piano Petrof k 100. výročiu vzniku republiky. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
klavír Piano Petrof k 100. výročiu vzniku republiky.

V tradícii kvalitnej architektúry mesto pokračuje aj v súčasnosti. V roku 2014 tu napríklad otvorili Múzeum Petrof – pri príležitosti 150. výročia založenia firmy na výrobu klavírov Antonínom Petrofom. Petrof je dnes úspešná česká firma, ktorú vedie pravnučka zakladateľa Zuzana Ceralová Petrofová.

Moderná budova múzea nedávno získala ocenenie Stavba roka a rozhodne stojí za návštevu. Dá sa tu vidieť expozícia historických aj moderných pianín, klavírov a harmónií alebo sa možno objednať na exkurziu do autentických výrobných priestorov.

Dozviete sa tu, že aby klavírne krídlo získalo svoj krásny lesk, lakujú ho osemkrát. Môžete hádať, z koľkých súčiastok sa skladá klavír.

Málokto trafí správnu odpoveď – sedemtisíc. Ukážu vám tu najrôznejšie dreviny, z ktorých vám postavia klavír, a prezradia, že pre ktorúsi boháčku nalakovali jeden nástroj aj na červeno – aby ladil k jej Ferrari.

K 100. výročiu vzniku Československa v Petrofe dokonca vyrobili špeciálne piano s motívom československej vlajky. Ponúkli ho prezidentovi Zemanovi, no ten odmietol so slovami, že sa iste nájde miesto, kde bude nástroj využitý lepšie.

Svadba ako z filmu

Vráťme sa však ešte k architektúre zo začiatku storočia. Progresívne architektonické projekty sa postupom času začali presadzovať aj v menších mestách – napríklad v dvadsaťtisícovom Náchode.

Priekopník puristickej architektúry Adolf Loos tu navrhol kolóniu textilky Katzau-Möller (1930–1931), Pavel Janák v Náchode v rokoch 1927–1928 postavil vilu Josefovi Bartoňovi a v rokoch 1928–1930 budovu Mestskej sporiteľne, Adolf Erben zasa postavil obchodný a obytný dom Zefyr (1934–1935). O niektorých stavbách možno čítať aj v knihách tunajšieho rodáka, spisovateľa Josefa Škvoreckého.

Záhrada s bazénom, kde  nakrúcal Václav Havel... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Česko, dom, Záhrada s bazénom, kde nakrúcal Václav Havel svoj film Odchádzanie.

A keď už sa ocitnete vo východných Čechách, určite navštívte vilu Čerych v Českej Skalici. Nielenže ide o zaujímavú prvorepublikovú budovu od architekta Otakara Novotného z roku 1924, ale práve tu sa nakrúcal aj film Václava Havla Odchádzanie.

Dnes budova vyzerá šedivá, pôvodná farba tehlovej fasády však bola biela. Schodisko sa obracalo do nádhernej rozľahlej záhrady s okrasným bazénom (práve ten očaril Havla tak, že sa okamžite rozhodol nakrúcať práve tu).

Monumentálnu vilu dal postaviť textilný podnikateľ Ladislav Bartoň z Dobenína pre svoju dcéru Mariu a jej manžela, ing. Jiřího Čerycha.

Architekt Novotný navrhol tiež interiér vily a altánok a pergolu s lavičkami v záhrade. Dnes vila slúži ako penzión, možno si ju prenajať na svadbu či rodinnú oslavu. Vraj je o ňu veľký záujem.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #architektúra