Ide o ukážkový príklad snáh komunistickej strany skrotiť Ujgurskú autonómnu oblasť Sin-ťiang, ktorá je domovom nepoddajnej ujgurskej moslimskej menšiny.
Domy poskytujúce bezplatné či veľmi lacné bývanie na okraji mesta Chotan (Che-tchien) sa prideľujú striedavo Ujgurom a Chanom (Číňanom), ktorí pracujú bok po boku v miestnych skleníkoch a posielajú svoje deti do rovnakej školy.
Takúto budúcnosť si strana predstavuje pre Sin-ťiang po obrovských záťahoch bezpečnostných síl, pri ktorých podľa niektorých odhadov viac ako milióna moslimov poslali do internačných táborov a mnohé z ich detí do sirotincov.
Bez mešít, bez kultúry
Bližší pohľad na onú „etnickú jednotu“, ako toto spolužitie označuje komunistická strana, odhaľuje, čo chýba: mešity pre moslimských veriacich či tradičné ujgurské tehlové domy, ktoré charakterizujú lomené oblúky a bohaté zdobenie.
Nahrádzajú ich farebné fresky, ktoré podľa úradov zachytávajú prejavy jednoty, ako napríklad Ujgurský muž s rodinou držiaci čínsku vlajku.
V meste sa ujgurské deti rozprávajú s deťmi Chanov v čínštine, teda v jazyku chanskej väčšiny, namiesto aby používali svoj materinský jazyk. Mladé ujgurské ženy nosia oblečenie bez závoja, ktorý je súčasťou tradičného moslimského odevu.
Hoci ide o dobrovoľne obývané osady s ekonomickými výhodami, experti a ujgurskí aktivisti sú presvedčení, že ide o súčasť agresívnej vládnej kampane, ktorej cieľom je narušiť identitu stredoázijských etnických skupín, ktoré tento región obývali dávno predtým, než sa sem v posledných desaťročiach prisťahovali chanskí migranti.
Výstavba dediny, ktorá sa nachádza na okraji oázového mesta Chotan, sa začala v roku 2014 s plánovanou investíciou 1,7 miliardy jüanov (asi 217 miliónov eur). Cieľom bolo podľa miestnych správ vybudovať 5000 domov a 10 000 skleníkov, ktoré by premenili široký pás púšte na poľnohospodársku pôdu a zabezpečili spoločnú prosperitu Ujgurov a Chanov (Číňanov).
Ďalšie dediny jednoty
Zhruba v rovnakom čase prišla komunistická strana s ďalšími stratégiami zameranými na miešanie jednotlivých etník. Jeden okres napríklad ponúkal za sobáše Ujgurov s Chanmi finančné odmeny. V ďalších okresoch spustili programy podporujúce sťahovanie ujgurských rodín do štvrtí obývaných Chanmi.
Dedín etnickej jednoty založili čínske úrady viac. Podobná sa teraz stavia v blízkosti oázy Kuka (Kchu-Čche), asi 600 kilometrov od Chotanu. Betónová jurta zvaná „farma solidarity“ je už dokončená a v centre dediny vyrástla obria socha granátového jablka, ktorá má symbolizovať jednotu.
V Chotane sa objavujú náznaky, že sa čínsky vládny experiment uchytil. Ujgurskí farmári sa namáhajú vedľa Chanov pri obhospodarovaní plodín v miestach, kde kedysi bývala pustá púštne pôda, obe etniká žijú v moderných domoch s dodávkami plynu, elektriny a vody.
Z billboardov sa pozerá prezident Si Ťin-pching a skupina ujgurských starešinov držiacich sa za ruky.
Ja a moslim?
Vidieť tu však aj dôkazy pretrvávajúcej nedôvery. Ako aj inde v Sin-ťiangu obklopujú domy vysoké múry zakončené ostnatým drôtom a vstup do dediny strážia policajti.
Dospelí ľudia z odlišných etník sa spoločensky nestýkajú – v meste večer tancuje skupina Chanov, zatiaľ čo ujgurskí obyvatelia posedávajú po stranách a bavia sa medzi sebou.
Ujgurský poľnohospodár, ktorý sa do dediny prisťahoval v septembri, hovorí, že od úradov dostal zadarmo ubytovanie, dva skleníky, malú vinicu a tiež ovce, kurčatá a holuby.
Vzhľadom na ťah úradov proti moslimom v Sin-ťiangu je ale pre radových moslimov nebezpečné hovoriť o svojom náboženstve, a tak muž – keď hovorí s novinármi v prítomnosti vládnych úradníkov – tvrdí, že nikdy moslim nebol.
Iný Ujgurský poľnohospodár, sedemdesiatnik, vyhlasuje, že predtým vyznával islam, ale už to tak nie je.
Väčšina prázdna
Ujgurskí a chanskí vidiečania sa zdajú byť jednotní minimálne v jednej veci – túžbe uniknúť biede. Vidiecke oblasti Sin-ťiangu, vrátane Chotanu, patria v Číne medzi najchudobnejšie a veľa rodín postráda aj tie najzákladnejšie služby a potraviny.
Finančné stimuly sú tiež hlavným faktorom, ktorý sem priťahuje Chanov z iných chudobných regiónov Číny.
Paťdesiatosemročná Siao Er-jing, ktorá je etnická Číňanka, sa do dediny prisťahovala v máji zo svojho domovského mesta v provincii Chu-nan vzdialeného vyše 4000 kilometrov.
Jej rodina kúpila za 60 000 jüanov (asi 7 700 eur) dvojizbový domček s malým sadom a dvoma skleníkmi. Vnúčatá, s ktorými býva, majú zdarma školskú výučbu, školské obedy a dokonca dostala zadarmo aj oblečenie.
Siao priznáva, že nevie ujgursky a nemôže komunikovať so svojimi ujgurským susedmi, ale domnieva sa, že projekt vzájomné kontakty podporuje.
Napriek tomu osada zostáva obývaná len sčasti. Podľa úradov je v dedine 534 domov, pričom väčšina zíva prázdnotou. Pri prejazde osadou vidieť mnoho nevyužívaných skleníkov a dom za domom s nápisom „uzavreté“ na zamknutých vrátach.