Židovské mesto sa formovalo okolo benediktínskeho kláštora vykupovaním pôvodne kresťanských domov.
Od konca tridsaťročnej vojny počet jeho obyvateľov na oboch stranách rieky Jihlavy stále rástol.
V roku 1723 nariadil vtedajší majiteľ třebíčskeho panstva Jan Jozef z Valdštejna výmenu domov medzi mešťanmi a Židmi tak, aby na ľavom brehu pod skalami Hrádku vzniklo separované geto.
Asi tisícpäťsto ľudí sa muselo vtesnať do stovky budov, v jednom dome žili tri až štyri rodiny. Židia tak boli uzatvorení do vymedzeného priestoru a na dlhý čas oddelení od svojich kresťanských susedov, s ktorými dovtedy roky žili bez akýchkoľvek konfliktov.
Od konca osemnásteho storočia patrila tamojšia židovská obec k najpočetnejším na Morave. Keďže geto sa nemohlo plošne rozširovať, existujúca zástavba sa zahusťovala tým, že domy sa prepájali.
Židovské mesto malo svoju radnicu, chudobinec, nemocnicu, školu, dve synagógy a mnoho malých obchodíkov a páleníc.
Po roku 1861 sa židovská štvrť stala skôr robotníckou kolóniou. Zrovnoprávnenie židovského etnika v polovici 19. storočia spôsobilo, že zámožnejší Židia preplnené geto opúšťali.
Za lepšími podmienkami a zárobkami sa sťahovali nielen do centra Třebíča, ale aj do veľkých miest rakúsko-uhorskej monarchie – do Brna, do Prahy či do Viedne.
Miesto nich sa do prázdnych, vlhkých a potuchnutých domov nasťahovali kresťania zo sociálne slabších vrstiev.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Počas druhej svetovej vojny bolo asi tristo Židov, ktorí v meste ostali, odvlečených do koncentračného tábora v Terezíne.
Po okupácii sa do mesta vrátilo len devätnásť židovských obyvateľov. Ich domy však medzitým zabralo mesto.
Smutný osud tých, ktorí sa do mesta nevrátili, pripomínajú Stolpersteine, kamene zmiznutých.
Symbolické dlažobné kocky vsadené do chodníkov pred domami obetí holokaustu sú projektom nemeckého umelca Güntera Demniga.
Na kocke je upevnená mosadzná doštička s údajmi o človeku – meno, dátum narodenia, deportácia a úmrtie.
Hrozba demolácie
Nechýbalo veľa, aby v prvej polovici 80. rokov minulého storočia židovské mesto ľahlo popolom. Územný plán historického centra vtedy rátal s demoláciou židovského mesta a vybudovaním sídliska na jeho mieste.
Podobný osud hrozil aj židovskému cintorínu, ktorý mal byť zrovnaný zo zemou. Našťastie, nedostatok peňazí a revolúcia v roku 1989 likvidačné plány zastavili.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Územie bývalého geta spolu so židovským cintorínom a bazilikou sv. Prokopa bolo zapísané do prestížneho zoznamu kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO v roku 2003.
V židovskej štvrti, ktorá patrí medzi najviac zachované v Európe, je dnes 123 domov. Strieda sa tu niekoľko architektonických slohov – od renesancie cez baroko, klasicizmus, empír až k modernejším úpravám.
Táto, na prvý pohľad nesúrodosť, dodáva štvrti svoj pôvab. Po voľne prístupnej štvrti návštevníkov sprevádza náučný chodník Po stopách opátov a rabínov.
Postupne sa zrekonštruovali obidve synagógy. Zadná synagóga z roku 1669 slúži ako výstavná a koncertná sieň, v jej tesnom susedstve je informačné centrum.
Vznikla v roku 1669, v čase, keď rastúci vplyv židovského obyvateľstva, najmä z východnej Európy, vyžadoval vybudovanie ďalšej modlitebne.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
V roku 1963 bola vážne poškodená, hrozilo dokonca jej zbúranie. V roku 1926 kúpila od židovskej náboženskej obce synagógu firma na spracovanie koží, ktorá si z nej urobila sklad, neskôr slúžila na skladovanie ovocia a zeleniny.
Až v rokoch 1989–1997, po rozsiahlej rekonštrukcii, synagógu sprístupnili verejnosti.
V susedstve Zadnej synagógy je dom Seligmanna Bauera z roku 1798. Po rekonštrukcii 2011 ho upravili na židovské múzeum a sprístupnili verejnosti.
Na jeho prízemí je malý obchodík, schody vedú na prvé poschodie, kde v medzivojnovom období bývala neveľmi majetná židovská rodina.
Vstupujeme do kuchyne s dobovým nábytkom a prestretým stolom pripomínajúcom pesach, jeden z najdôležitejších sviatkov v židovskom kalendári, ktorý pripomína odchod Židov z Egypta do zasľúbenej zeme.
Kóšer jedlo dopĺňa podrobný zoznam aktuálnych kóšer výrobkov. Pri letmom prelistovaní objavíme vhodné zubné pasty, pivo, ale aj obyčajné jogurty – kóšer sú tie vyrobené v Nemecku, lebo majú menej éčiek a viac smotany.
Zaujímavosťou je valček na dierovanie nekvaseného macesu, aj chalaf – ostrý nôž určený na rituálnu porážku – šchita. Robí ju špeciálne vyškolený mäsiar – šochet.
Dozvedáme sa, že chalaf by mal byť dvakrát dlhší než krk porazeného zvieraťa, aby šochet mohol urobiť porážku jedným rezom.
Nasleduje obhliadka zvieraťa, pri ktorej šochet skontroluje, či sú v poriadku vnútorné orgány, či je zviera zdravé a nemá nejaké anomálie.
Mäso sa potom ponorí do vody, nasolí a na špeciálnej drevenej doštičke s drážkou nakoniec nechá stiecť z krvi.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Na zárubniach dverí sú puzdierka – mezuza, ktorej sa Židia pri vstupe do miestnosti dotýkajú. Obsahujú pergamen s dvoma zvitkami Tóry.
Povinnosť upevňovať mezuzu na veraje dverí židovských domácností, synagóg a obchodov je jedným zo 613 prikázaní.
Vzácne víno
Bazilika svätého Prokopa, ktorá je tiež na zozname UNESCO, sa budovala od 30. rokov 13. storočia ako súčasť benediktínskeho kláštora.
Patrí k skvostom stredovekej architektúry v románskom slohu s prvkami gotiky. Nástenné maľby v opátskej kaplnke patria k najstarším, ktoré sa zachovali na území Česka.
Pod východnou časťou baziliky je krypta, ktorej strop podopiera päťdesiat stĺpov. Každý z nich má originálne zdobenú hlavicu.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Za zmienku stojí tiež románska rozeta, pripomínajúca okno katedrály Notre-Dame vo francúzskom Remeši.
Aj třebíčsky židovský cintorín patrí k pamiatkam, ktoré určite netreba obísť. Pohltí vás tu magická atmosféra miesta, kde sa nachádza asi jedenásťtisíc hrobov a tritisíc náhrobkov, najstaršia dochovaná stéla je z roku 1631.
Miesto posledného odpočinku tu s mnohými obchodníkmi a remeselníkmi zdieľa aj rad významných osobností miestnej židovskej komunity – rabínov Joachima a Samuela Pollaka.
Je tu pochovaný autor nemecky písanej histórie Židov Třebíča Jakob Kořatek aj zakladateľ židovskej nemocnice Šimon Schuchny.
Židovská štvrť s bludiskom úzkych uličiek nie je skanzenom – postupne ožíva malými obchodíkmi, galériami, štýlovými reštauráciami a kaviarňami.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
V jednej z nich ochutnávame kóšer koláčiky – Hamanove uši s lekvárom či makom. V prízemí domu U Židovské brány, kde bol už v roku 1772 obchod s kávou a korením, koštujeme červené víno.
Vzácne víno, ale nie preto, že je takisto kóšer. Jeho výrobca František Moše Váňa sa totiž nedávno otrávil oxidom uhličitým z kvasiaceho rmutu.
Našťastie, ako nás ubezpečuje majiteľ kaviarne, vo výrobe kóšer vína budú pokračovať Mošeho manželka a sestra.
Meditácia namiesto kalórií
Zažiadalo sa vám po zaujímavom, ale trochu dlhom náučnom chodníku trochu odpočinku? Hodinu cesty od Třebíča nájdete miesto, za ktorým hľadači novej energie a života v súlade s prírodou cestujú až do Indie a na Srí Lanku.
Svatá Kateřina, to je ajurvédske centrum v srdci Vysočiny s pravými indickými lekármi, masážami aj so stravou.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
A keď nás trochu vykoľají počet kalórií uvedený pri každom raňajkovom chode, prechádzku parkom zakončíme meditáciou v kamennom kruhu druidov.
Replika megalitickej stavby tu stojí od roku 2014. Má pomôcť ľuďom v ich duchovnom vývoji a zlepšení zdravia.
Tvorí ho 33 kameňov (menhirov) umiestnených v pravidelnom kruhu s obvodom 108 metrov. V jeho strede sa nachádza tridsiaty štvrtý kameň, vo výške 717 metrov nad morom.
Kruhové kamenné stavby sú jedným zo základných typov megalitov, ktoré vznikali koncom praveku.
Už vtedy ľudia vedeli o schopnostiach prírodných kryštálov a dokázali ich využiť pre svoj život prostredníctvom ich rôzneho zoskupenia. Dokážeme to aj my?
Foto: Jana Kollárová, Pravda