Znalec mesta Giuliano Catoni tvrdí, že hoci je Siena pomerne malé mesto – má 54 000 obyvateľov a nie je žiadny Liliput, návštevník sa tu môže cítiť ako Guliver. Odporúča všetkým pútnikom, aby správne využili svoje zmysly.
Nech sa oči pokochajú tehlovým odtieňom zvaným siena, ktorá ladí so šedivými kameňmi. Na slávnom námestí Piazza del Campo celkový vzhľad zjemní obloha. Určite si tu sadnite aspoň na chvíľku na kávu alebo čosi pod zub.
Už v roku 1580 slávny Montaigne chválil Campo ako najkrajšie námestie, ktoré neuvidíte v žiadnom inom meste.
O štyri storočia neskôr anglo-americký spisovateľ Henry James spomínal, ako na Campe strávil pol hodiny fascinovaný obrazom stredovekého Talianska.
Zaujímavé je, že nech sa v Siene vyberiete ktoroukoľvek uličkou, každá vás nakoniec dovedie na Campo. Obyvatelia Sieny ho prirovnávajú k plášťu Madony, ktorá je spolu so svätou Katarínou Sienskou patrónkou mesta.
Na námestí je dláždenie rozdelené do deviatich častí, čo pripomína ušľachtilé panovanie Rady deviatich dobrých mužov, ktorí vládli Siene od polovice 13. do začiatku 14. storočia, v období stability, keď bola postavená väčšina hlavných pamiatok v meste.
Dvakrát za rok – 2. júla a 16. augusta – sa na námestí koná Palio – okázalá stredoveká slávnosť a konské preteky.
Palio sa neprestalo organizovať ani počas vojny, hladomoru a moru. Obyvatelia 17 mestských častí zvaných contradas zaplnia námestie a ich zástupcovia na koňoch pretekajú okolo Campa. Kto vyhrá preteky a erbovú koruhvu Palio, stáva sa okamžite miestnym hrdinom.
Pyšná veža sa šplhá do nebies
Na námestí Piazza del Campo dokladá hrdosť stredovekých Sienčanov Palazzo Pubblico s vežou Torre del Mangia.
V paláci možno obdivovať cyklus fresiek Ambrogia Lorenzettiho nazvaný Effetti del Bueno e del Cattivo Governo (Alegória dobrej a zlej vlády). Fresky si objednali ambiciózni vládcovia tých čias známi ako deviati dobrí muži.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Freska mala byť trvalou morálnou pripomienkou a zobrazuje celú stredovekú spoločnosť od kráľa a jeho dvora až po roľníkov pracujúcich v terasovitých kopcoch za mestskými hradbami.
V centre fresky je žena v bielom, ktorú si UNESCO vybralo ako univerzálny symbol mieru. Okrem toho sú v paláci ďalšie dve fresky od stredovekého majstra Simona Martiniho – majestátna postava na koni a Maesta.
Rozhodne stojí za to zdolať aj vyše 400 uzučkých a strmých schodov na 102 metrov vysokú vežu Mangia.
V Taliansku je množstvo zvoníc, no na žiadnu nie sú ľudia takí pyšní ako obyvatelia Sieny na svoju Mangiu. Veža vraj uisťuje: „toto sme my“, ukazuje politickú silu, umeleckú gráciu, ekonomické bohatstvo a eleganciu.
Nie náhodou Mangiu postavili práve za vlády deviatich dobrých mužov zo strednej triedy. Prvý kameň veže položili v roku 1325, no prešlo ďalších desať rokov, kým postavili celkom hore bielu ľaliu z travertínu.
Hoci je elegantná, vraj sa ňou Sienčania pýšili až do nebies – čo neuveriteľne vytáčalo Florenťanov, ich odvekých nepriateľov. Obrovský bronzový zvon, ktorý váži 6 760 kíl, sa nie náhodou volá Maria Assunta, čo obyvatelia láskyplne skracujú na Sunto – čiže nanebovzatý.
Zvon bolo vraj ťažké naladiť na správny zvuk, no obyvatelia so svojím Suntom harmonizujú. Má akúsi pozíciu prvých huslí. Počas pretekov Palio funguje ako metronóm – diktuje rytmus festivalu.
A prečo sa veža volá Mangia? Toto slovo po taliansky znamená „jesť“. K názvu sa viaže pekná historka. V roku 1347 vymenovali istého Giovanniho di Balduccia za zvonára.
Mnohým jeho priame vymenovanie a vysoký plat neboli po chuti. Tvrdili, že preplatený Giovanni bol len mangia guadagni, žrút peňazí.
Navyše zvonár nadšene navštevoval krčmy, kde vraj prejedol všetko, čo zarobil. Vežu preto nazývali Vežou žrúta peňazí a naveky sa z nej stala Torre del Mangia.
Neskôr živého zvonára nahradil robot, najskôr drevený, potom železný.
Svätý Peter je celý Michelangelo
Ďalším prekrásnym monumentom je gotická katedrála – Duomo. Cosima Wagnerová, manželka nemeckého hudobného skladateľa, rozprávala, že jej muž sa pri pohľade na toľkú krásu rozplakal.
Aj Henry James opísal katedrálu ako šperk z kameňa. Za fasádu dómu vďačíme Giovannimu Pisanovi – napravo od katedrály, na Piazza Jacopo della Quercia, sú pozostatky Duoma nuevo, nového dómu, ktorý Sienčania začali stavať, kým ich mor v roku 1348 neprinútil zastaviť projekt.
Na masívnu nedokončenú fasádu zvanú Facciatone sa dá dostať cez Museo dell'Opera, kde možno obdivovať sochy a maľby z katedrály – napríklad fresku Maesta od Duccia di Boninsegnu a množstvo cirkevných kalichov, biskupských rúch, zlatých monštrancií a dokonale vytesaného ružového kríčka.
Najzaujímavejší je však aj tak výhľad z mohutného múru – vidieť odtiaľ nielen na vežu a kupolu pruhovanej katedrály z čierneho a bieleho mramoru, ale aj na strechy a kostoly celej stredovekej Sieny.
Apropo, znak Sieny je čierno-biely na pripomienku čierneho a bieleho koňa Romulových synovcov. Symbolizuje aj dym z ohňa, ktorý Senio a Ascanio zapálili z vďaky k bohom.
Čierno-biela dominuje aj v interiéri samotnej katedrály – na dlážke je 56 mramorových čierno-bielych panelov, ktoré sú akousi Bibliou v obrazoch. Vznikli v rokoch 1369 až 1547 podľa návrhov maliarov ako Matteo di Giovanni a Domenico Beccafumi.
Aj dnes vyrážajú turistom z celého sveta dych, ako ohromujúco museli pôsobiť v stredoveku! Okrem toho sú v katedrále aj diela veľkolepých talianskych sochárov – Nicolu Pisana, Gian Lorenza Berniniho, Donatella, Michelangela – napríklad svätý Peter pred vchodom do vzácnej Piccolominiho knižnice má črty Michelangela.
Steny aj strop knižnice sú kompletne vymaľované freskami od Pinturicchia, pod nimi sú vo vitrínach stredoveké spevníky a v strede knižnice socha Troch grácií!
Aeneas Silvius Piccolomini čiže Pius II., bol jedným z najznámejších renesančných pápežov, veľký zberateľ kníh.
Dal si v katedrále postaviť novú komnatu, ktorú začal plniť knihami – no potom zomrel a po jeho smrti už v diele nepokračovali.
Pellegrini v špitáli
Dobrým nápadom je kúpiť si Acropoli Pass za 13 eur, ktorý platí tri dni a umožní návštevníkom vstup nielen do katedrály, krypty, baptistéria, ale aj do spomínaného Musea dell'Opera a muzeálneho komplexu Santa Maria della Scala.
Nezľaknite sa, že to bude priveľa – ako spokojne konštatoval môj manžel, múzeá tu majú síce obrovské priestory, no rozumné, zvládnuteľné množstvo exponátov.
Z fresiek vám síce bude prechádzať zrak, no keď si myslíte, že vás už nič nemôže prekvapiť, zistíte, že pod špitálom Santa Maria della Scala – názov naznačuje, že bol oproti schodom do katedrály, sa v labyrinte podzemných chodieb nachádza ešte aj fascinujúce archeologické múzeum.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Santa Maria bol jedným z najstarších špitálov v Európe a postavili ho, aby tu našli pomoc, ubytovanie a stravu stredovekí pútnici putujúci peši po ceste Via Francigena do Ríma.
Siena bola na tejto starej obchodnej a pútnej ceste dôležitou zastávkou. V komplexe nájdete Pellegrinaio – sieň pútnikov (pellegrino je pútnik), ktorá je tiež vyzdobená freskami z 15. storočia rozprávajúcimi príbeh špitálu. Liečilo sa hlavne výživnou stravou a azyl tu našli aj opustené deti.
A kto by náhodou obrazov nemal dosť, môže sa vybrať do Via san Pietro do Národnej pinakotéky plnej žiarivých gotických madon s dieťaťom.
K zlatníkom cez Ulicu psa a mačky
Keď sa dosť pokochali oči, vráťme sa ešte na chvíľu ku Catonimu. Podľa neho je aj počúvanie Sienčanov čírym potešením. Vraj už Giacomo Casanova, keď v roku 1770 pricestoval do Sieny, poznamenal, že miestna reč je „delikátna, bohatá, vznešenejšia a energickejšia ako reč Florenťanov“.
Mnohé ďalšie významné osobnosti tvrdili, že v Siene má taliančina najkrajšiu, najnežnejšiu a najharmonickejšiu výslovnosť, a preto tým, čo by sa chceli učiť taliansky, už v 18. storočí radili vybrať sa práve do Sieny.
V Siene si na svoje príde aj ďalší zmysel – čuch. Markíz de Sade, ktorý mesto navštívil v októbri 1775, odporúčal vzduch Sieny slovami: „Vzduch je čistý, vidiek príjemný a spoločnosť kongeniálna.“ Francúzsky cestovateľ Poujulat v 19. storočí analyzoval: „Tu je vo vzduchu, čo dýchame, niečo iskrivé a svetlo konzervuje majstrovské maľby a prepožičiava krásu ženám.“
Dotykov si možno užiť dosť počas pretekov Palio, keď je námestie Campo plné na prasknutie. A napokon je tu posledný zmysel – chuť.
Siena je preslávená svojou kuchyňou, v ktorej cítiť Toskánsko roľníkov a lovcov minulých storočí – jedia sa tu Chianina steaky, soppresata – tlačenka z prasacej hlavy, saláma finocchiona či syr pecorino.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Ochutnať treba cestoviny zvané pici aj polievku zvanú ribollita. Z vín je vychýrené červené Chianti Classico, temné Brunello či biele Vernaccia.
Dodnes sa jedia a maškrtníkom predávajú sladkosti, na ktoré sa zachovali recepty zo 14. storočia – panforte, ricciarelli, cavallucci a copate.
Panforte vďaka svojmu obsahu medu, cukru, kandizovaného ovocia, korenia, mandlí a lieskovcov vraj v kalorickej hodnote nenájde premožiteľa. Vo výkladoch pobavia šišky naložené v drevenom korýtku s hrdým nápisom bomboloni.
Posilnený turista sa môže opäť vybrať na romantickú prechádzku do ulíc. Z Campa možno vojde do uličky s vtipným názvom Via di Salicotto, ktorá sa v minulosti volala Via di Malcucinato – čiže Ulica zle uvareného jedla.
Nachádzala sa v oblasti plnej obchodíkov s jelitami a so salámami. Podľa legendy sa aj meno Salicotto odvodzuje zo slov salato – slaný a cotto – varený.
V tejto časti mesta bolo aj židovské geto a synagóga. V Siene majú mnohé ulice vtipné názvy – smerujúc k Porte Romana, jednej z deviatich brán Sieny, sme natrafili na Viu Cane e Gato – Ulicu psa a mačky.
Z nej sa dá dostať do romantickej Vicolo degli Orefici – Uličky zlatníkov. Akoby sa človek ocitol v starobylej rozprávke.
Salámy pod sukňou
Dnes je centrum mesta pešou zónou – kvôli úzkym uličkám, ktoré sa vinú medzi vysokými tehlovými palácmi. Parkoviská sú za mestskými hradbami. Návštevníci s hotelovou rezerváciou môžu zájsť až k hotelu, aby si vyložili batožinu, a potom im auto zaparkujú v hotelovej garáži.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Hradby za stáročia prešli rôznymi prestavbami a dnes v nich vraj možno napočítať do 40 dvier rôznych veľkostí, dôležitosti a architektonickej hodnoty.
Kedysi sa do mesta dalo vojsť od šiestej ráno do pol dvanástej v noci, keď sa brány zatvárali. Tí, čo prišli neskôr, mohli prejsť menšími dverami, no káry s nákladom museli čakať za hradbami do rána na preclenie.
Dochovali sa vtipné historky o vynaliezavcoch, ktorí sa pokúšali ukryť víno a hydinu v náklade sena, ženy zasa schovávali salámy pod šaty. Kde sa dalo, pokúšali sa tovar prehodiť cez múry do mesta.
Jeden z výbercov cla horlivo prehľadával akúsi bohatú dámu – aby nakoniec sklamane zistil, že jej bujné ženské tvary ukrývali zásoby všetkého, čo si len možno predstaviť.
Pekná je prechádza k deviatim mestským bránam. Najviac chránená bola Porta Camollia, ktorá smerovala severne k večnému nepriateľovi Sieny, k Florencii.
Porta Pispini bola pomenovaná podľa pispinelli – zdrojov vody. Najväčšia je Porta Romana – kedysi Porta Nuova – postavená medzi rokmi 1327 a 1329, ktorou prichádzali do Sieny pútnici z Ríma.
Keďže slúžila ako vizitka mesta, brána je mimoriadne monumentálna. A potom je tu ešte Porta Ovile, Porta San Marco, Porta Tufi, Porta Laterina, Porta Fontebranda a Porta Fontegiusta.
Nad bránou Camollia si dodnes možno prečítať nápis Cor magis tibi Sena pandit – teda Siena ti otvára srdce viac než jej brány. Tak ráčte vstúpiť.