Nie je to vývarovňa, ani charitatívny podnik, ale obyčajná indická jedáleň zriadená pri rušnej diaľnici v Šardžá, teda jednom zo siedmich štátov púštnych Spojených arabských emirátov. Zatiaľ čo ostatné podniky sa večer zatvoria, výdajňa Biryani ožije, píše agentúra AP.
Kuchári dajú dohromady všetky zvyšky a upravia ich na horúce porcie pre zle platených prisťahovalcov alebo pre tých, ktorí prácu nemajú vôbec. Väčšina z nich je z Juhovýchodnej Ázie a do zaplneného podniku si prichádzajú po jedlo najmä po desiatej hodine večer. Nikto sa ich na nič nepýta.
„Je tu teraz veľa nezamestnaných alebo tých, ktorí majú problémy, pretože pracujú za málo peňazí. Nechceme plytvať jedlom, chceme ho dať tým, ktorí to potrebujú,“ hovorí realisticky spoluzakladateľ podniku Muhammad Šudžat Alí.
Kým menšie reštaurácie v SAE na jar kvôli epidémii ukončili prevádzku, Alí so ženou sa rozhodol tú svoju otvoriť. Hoci je pôvodne inžinier technik, vždy sníval o vlastnej reštaurácii, kam budú chodiť na indické, pakistanské a bengálske jedlá robotníci z textíliek a tovární na plast z vyprahnutého priemyselného areálu v Šardžá. Ponúkať ich chcel za mimoriadne nízke ceny.
Pandémia jeho plán nielen nezmarila, ale vytvorila pre neho priaznivé podmienky. Desiatky tisíc ľudí zamestnaných v „šedej“ dubajskej ekonomike prišli takmer cez noc o prácu, keď hotely, reštaurácie i rodiny prepustili kvôli uzávere svojich zamestnancov. Väčšina z týchto ľudí nemôže počítať so štátnou podporou v krajine, ktorá spája pobytové právo s pracovným miestom, takže prežívajú len vďaka charite.
Podnik Biryani sa už dva mesiace snaží vyhovieť stále sa zvyšujúcemu dopytu. Vo dne ponúka opečený chlieb, korenené mäsové pokrmy s ryžou za necelých päť dirhamov (1,25 eura), večer ich dáva zadarmo.
Pomoc patrí k jeho moslimskému vyznaniu
V SAE žije deväť miliónov ľudí, z ktorých len milión sú miestni. Ekonomika v emirátoch, preslávených „lesom“ dubajských mrakodrapov alebo ropou oplývajúcim Abú Zabí, stojí na práci juhoázijských robotníkov, taxikárov, upratovačiek, kuchárov a úradníkov. Mnohí sa síce počas pandémie vrátili domov, ale iní zostali v nádeji, že budú stále schopní nejako podporiť svoje rodiny doma.
Päťdesiatročný Bangladéšan Tádž Islam sa živí ako umývač áut. Dlhú dobu sa boril s finančnými problémami – mesačne zarába v prepočte 230 eur, čo stačí sotva na uživenie jeho piatich detí doma v Bangladéši. Možnosť najesť sa zdarma mu s rozpočtom trochu pomáha.
Tridsaťosemročný Pakistanec Muhammad Šakíl si prišiel neskoro v noci po zvyšné porcie, aby ich odviezol do svojej mešity vzdialenej 25 kilometrov. Po 19 rokoch práce v autoservise v marci prišiel kvôli koronavírusu o prácu.
Teraz sa márne k zamestnávateľovi vracia s prosbou o novú prácu. Je unavený a z hladu sa mu točí hlava. „V každej inej krajine by som mal pri takejto strate práce podporu, tu vám ale nikto nepomôže,“ hovorí Šakíl a ukladá na seba jednotlivé balíčky jedla.
Pre podnik Biryani je dôležité, aby sa povesť o ňom rozniesla. Je v rozľahlom susedstve, kde veľa ľudí pešo nechodí. Z ulice ho nie je vidieť a jeho žltý štít zaniká za radom predajných stánkov a opustených budov.
Alí svoje jedlo propaguje na Facebooku a keď ľudia neprídu, vezme balíčky a odvezie ich sám do rušnejších miest – na parkovisko taxi alebo k úradom, pretože vie, že tam pracujú nočné upratovacie čaty.
Považuje svoju prácu za „malú pomoc“ tým, ktorí ju potrebujú, a za niečo, čo patrí k jeho moslimskému vyznaniu. „Sme len malý podnik, ktorý robí svoju prácu, tak ako to robia iní ľudia svojím vlastným spôsobom,“ hovorí.