O poslednej Talianke, ktorá vie zbierať a tkať morský hodváb

17.09.2015 07:00
Pinna nobilis, morské krídlo, kyjovka, mušľa,...
Pinna nobilis Autor:

Hodváb sa vyrába väčšinou zo zámotkov priadky morušovej. Existuje však aj iný zdroj - mäkkýš „morské krídlo“ (Pinna nobilis), ktorý produkuje vlákna zvané morský alebo byssový hodváb.

Tento materiál je mimoriadne vzácny a jediný človek, ktorý ho ešte dokáže skutočne kvalitne spracovať, žije na ostrovčeku Sant'Antioco na juhu Sardínie. Chiara Vigová vie vlákna nielen spriasť, ale tiež sa po ne potápať do mora. Jej výrobky sa na slnku trblietajú ako zlato.

Na dvoch tabuľkách pripevnených na domčeku, v ktorom sídli múzeum hodvábu, stojí „Tu sa neponáhľa“ a „V tomto dome nie je nič na predaj“. Pani Vigová sedí v rohu miestnosti obklopená vláknami a tkaninami. Za ruky drží mladú ženu, ktorá plače. Tkáčka ju hladí, splieta náramok a potom jej ho upevní na zápästie. Prejde k oknu, otvorí okenice a náramok, ktorý bol v tieni hnedý, sa zatrblieta. Dievča žasne, ale žiadne kúzlo to nie je.

Náramok je zo starobylého materiálu, byssového vlákna, o ktorom je zmienka už na Rosettskej doske a ktoré sa nachádzalo aj v hrobkách faraónov. Niektorí veria, že Boh poveril Mojžiša, aby pokrývku práve z tohto materiálu položil na prvý oltár. Výrobky z byssového hodvábu patrili k najjemnejším tkaninám v starom Egypte, Grécku a Ríme. Je pre nich typické, že sú mimoriadne ľahké a po napustení citrónovou šťavou sa na slnku lesknú.

Ťažko vydolovaná

Surovina pochádza z akvamarínových vôd obklopujúcich ostrov. Pani Vigová sa do nich každú jar potápa a zbiera vlákna, ktoré produkujú lastúrniky. Vyráža skoro ráno, aby nebudila prílišnú pozornosť. Sprevádza ju pri tom pobrežná stráž. Tieto mäkkýše sú v Stredozemnom mori chránený druh, na získanie 200 gramov suroviny treba 300 až 400 ponorov. Potom sa začne spriadanie, ale nie kvôli predaju. „To by bolo ako keby som chcela speňažiť let orla. Byssus je dušou mora, je posvätný,“ hovorí pani Vigová.

Svoje výrobky darúva výhradne ľuďom, ktorí k nej prídu hľadať pomoc – párom, ktoré sa práve vzali alebo sa chcú vziať, ženám, ktoré chcú otehotnieť alebo práve otehotneli. Byssus má priniesť šťastie a dokáže vraj zaistiť plodnosť. Prichádzajú väčšinou Taliani. „Kedysi ho nosili len cisári, teraz sa často dáva mladým ženám a novomanželom. Tkám pre vydedencov, pre chudobných a pre tých, ktorí potrebujú pomoc,“ hovorí Vigová. Košieľku určenú pre dieťa na krst ozdobí výšivkou.

Stáročná zdedená tradícia

Otec Chiary Vigovej zomrel, keď mala osem rokov. Mama bola pôrodnou asistentkou a často odchádzala mimo domova. O Chiaru sa starala stará mama, ktorá ju naučila spracovávať morský hodváb. Ju to predtým naučila jej matka a podobne to bolo v predchádzajúcich generáciách. „V mojej rodine sa tká z morského hodvábu po stáročia,“ hovorí pani Vigová. Nikdy z toho však nezbohatli. Ona sama sa vydala za baníka a teraz žijú z jeho penzie a občasných darov.

Podľa Vigovej priniesla na Sant'Antioco návod, ako spracovávať byssový hodváb, v druhej polovici 1. storočia prapravnučka biblického kráľa Herodesa Veľkého princezná Berenika.

Rodina Chiary Vigovej sa dodnes hlási k židovstvu. Nekonvertovala na kresťanstvo ako iné rodiny v južnom Taliansku a na Sardínii. Znalec starých hebrejských spisov a profesor na univerzite v Paríži Gabriel Hagai považuje pani Vigovú za poslednú príslušníčku obyvateľov, ktorí predstavovali kombináciu židovskej a fenickej náboženskej tradície, v minulosti v Stredomorí rozšírenej.

Peniaze vždy priniesli skazu

Evangelina Campiová je profesorkou talianskych dejín a autorkou knihy o morskom hodvábe. Podľa nej ešte do Mussoliniho vlády vedelo byssus spracovávať niekoľko Talianiek. Niektoré sa dokonca pokúsili živiť sa tým. „Ich dielňa ale po troch mesiacoch zanikla. Toto je práca, ktorá neposkytuje zisk. Je to zvláštne, ale ľuďom, ktorí sa snažili pracovať s byssovým hodvábom vo veľkom, sa vždy niečo prihodilo. Ako keby to boli božské odkazy,“ hovorí Campiová.

V Apúlii podľa nej dosiaľ žije niekoľko žien, ktoré vedia spriadať a tkať byssové vlákna, ale žiadna nedokáže dosiahnuť taký lesk ako Vigová, ktorá je zároveň jedinou v Taliansku, ktorá si surovinu sama v mori zbiera.

Večer učí rôznych záujemcov tkať a pri západe slnka sa chodí modliť do opustenej zátoky. „Musíme mať úctu k miestu, kde žijeme. My tadiaľ len prechádzame, miesta tu zostanú. More má vlastnú dušu a ak chcete niečo z neho, musíte o to požiadať. Modlím sa za to, čo je a čo bude,“ hovorí pani Vigová.

Modlitby prednáša v zmesi starého sardínskeho nárečia a hebrejčiny. Jej dcéra zatiaľ študuje na severe Talianska, ale pani Vigová dúfa, že sa k remeslu vráti. „Aj keď jej zanechám po sebe málo, bude musieť v tradícii pokračovať,“ hovorí.

#more #Sardínia #hodváb #lastúrniky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku