Človek dnešného typu osídlil Grécko u v čase poslednej doby ľadovej pred rokom 10 000 pred n. l. Krajina nabrala na väčšom význame počas obdobia mladšej doby kamennej (neolitu), keď sa stala jednou z najvýznamnejších stredísk prvých poľnohospodárov Európy.
V druhej polovici 4. tisícročia pred n. l. sa na Kréte začala formovať prvá európska civilizácia – minojská kultúra. Vrchol dosiahla v období starých a nových palácov v prvej polovici 2. tisícročia pred n. l. Pred a okolo roku 2000 pred n. l. začali do Grécka prenikať prvé vlny indoeurópskeho obyvateľstva, ktorých môžeme považovať za Grékov. Ide o Achájcov, známych z Homérových eposov Ilias a Odyssea. Práve prví Gréci sa okolo roku 1700 vyformovali zo stredoheladskej kultúry do novoheladskej – známej ako mykénska. Rozprestierala sa najmä na Peloponéze a jej dominujúcim mestom s honosnými kyklopskými hradbami boli Mykény. Medzi ďalšie jej mestá patril Pilos, Theby, Atény, ale aj Odyseov ostrov Ithaka. Predstavitelia mykénskej kultúry ovládli aj Krétu, pričom mykénska kultúra sa môže v celogréckom ponímaní považovať za súputníčku a pokračovateľku minojskej civilizácie. Okolo roku 1200 – 1100 pred n. l. rozvrátil krajinu vpád morských národov a príchod posledného gréckeho kmeňa Dórov. Potom nasledovala tzv. doba temna, inak nazývaná aj Hómerské obdobie, lebo v tom čase (asi v 9. – 8. stor. ) mal známy pevec vytvoriť oba eposy, v ktorých spomínal na zašlú slávu Achájcov – na zlatý vek Grékov.
Veľkoleposť Antiky
Od 7. stor. pred n. l. gréckou kolonizáciou Stredomoria začína vrcholiť archaické obdobie antického Grécka. Z neho Grécko postupným dejinným vývojom dospelo do klasického obdobia. Ide o najveľkolepejšie obdobie Gréckej antiky miestnych samostatných mestských štátov. Počas neho rozkvitala aténska demokracia, sparťanská vojenská disciplína, vzdelanosť a kultúrnosť maloázijských Grékov. V prvej polovici 5. stor. Gréci zastavili rozpínavosť Peržanov, aby nakoniec všetky mestské štáty podľahli spartskej hegemónii, ktorá o ňu súperila v peloponézkej vojne s demokratickými Aténami. Onedlho v 4. stor. ovládla Grécko Mecedónia. Jej obyvatelia boli buď považovaní za barbarskejších príbuzných klasických Grékov alebo za menej civilizovaných Grékov. Počas tohto obdobia macedónsky dobyvateľ Alexander Veľký ovládol takmer celý vtedajší známy svet na východe, keď rozvrátil mocnú Perzskú ríšu. Po rozpade ríše Alexandra Veľkého postupne ovládli Grécko Rimania.
Moc a úpadok Byzancie
Na troskách mocného rímskeho impéria sa v 4. stor. vo východnej Európe vyformovala Východorímska ríša, známa aj ako Byzantská ríša. Európske i maloázijské Grécko bolo jej hlavnou súčasťou. Po roku 1000 začala Byzantská ríša postupne výraznejšie upadať. Na svedomí to mali aj ťaženia križiakov a východný dobyvačný tlak Turkov. Nakoniec v roku 1453 osmanskí Turci dobyli Konštantínopol a ovládli takmer celé Grécko. Súperom tureckej dominancie v Grécku im okrem domáceho odboja bola Benátska republika, ktorá získavala na vplyve na viacerých ostrovoch – predovšetkým na Kréte a do určitej miery aj na Peloponéze.
Opäť slobodné
Na prelome 18 a 19. stor. si Grécko vybojovalo za pomoci veľmocí (Rusko, Británia, Francúzsko) samostatnosť. Zavŕšilo ju definitívnym získaním najväčšieho ostrova Kréty - na prelome 19. a 20. stor. V 20. stor. po neúspešnom pokuse dobyť od Turkov ešte stále Grékmi obývané územia v Malej Ázii postihli krajinu útrapy druhej svetovej vojny. Po hrdinskom vytlačení Musoliniho talianskych vojsk im zásadný úder dalo fašistické Nemecko. V závere vojny, ale aj po jej konci sa Grécko zmietalo v ambíciách komunistov a ich povstania. Následne sa dopracovalo k vláde diktátorských plukovníkov (vojenská junta). Nakoniec zvíťazila demokratizácia krajiny, ktorá vyvrcholila jej členstvom v Európskej únii.
