Muži z ostrova Kihnu, vzdialeného asi 10 kilometrov od estónskeho pobrežia, odplávajú na celé týždne a mesiace, takže nechávajú ženy oživovať to, čo sa považuje za jednu z posledných matriarchálnych spoločností na svete, píše agentúra AFP.
Ale tento životný štýl je v ohrození. Hospodárske ťažkosti nútia čoraz viac ostrovanov hľadať si obživu inde. „Pri každom kuchynskom stole každý deň diskutujeme o našom prežití,“ uviedla Mare Matasová, sprievodkyňa a ochrankyňa kultúrneho dedičstva ostrova Kihnu.
Život na ostrove sa stále točí okolo starobylých tradícií a ľudových piesní. Jedinečná kultúra je zapísaná dokonca na zozname nehmotného dedičstva UNESCO.
„Stratíme to, ak tu ľudia nebudú žiť,“ obáva sa Matasová. Hoci je na ostrove prihlásených 686 obyvateľov, po celý rok tu žijú len tri stovky – to je polovica oproti stavu pred krízou, ktorá Estónsko v roku 2008 tvrdo zasiahla.
Ostrov s rozlohou 16 štvorcových kilometrov má len niekoľko ciest, dva obchodíky s potravinami, múzeum, kostol a malú školu, v ktorej je len 36 žiakov, oproti stovke ešte pred pár rokmi.
„Najväčší problém sú tulene a kormorány,“ tvrdí rybár Margus Laarents. Oba druhy sú chránené po tom, čo v polovici minulého storočia takmer vyhynuli. Odvtedy sa ich počty obnovili a ohrozujú miestne ryby. Podľa štúdie z roku 2010 sa úlovky ostriežov zmenšili na desatinu, úlovky niektorých ďalších rýb na stotinu.
Margus a jeho žena Marge, rovnako ako mnoho iných ostrovanov, si myslí, že ich more už neuživí. Aj oni si zaisťujú obživu chovom zvierat a obrábaním pôdy.
Ďalšie tradičné spôsoby obživy, pletenie a tkanie, už komerčne neobstoja, hovorí Matasová. Veľa rybárov preto odišlo za prácou do Nórska a Fínska.
Tucet starších žien si počas každotýždennej schôdzky pri káve vymieňa novinky a klebety. Hovoria hlavne o mužoch, ktorí sa rozhodli zostať na ostrove a častejšie ako kedykoľvek predtým sa chytajú práce skôr vyhradenej ženám.
„Oskar bol jedným z prvých, ktorý začal pracovať na poliach,“ spomína Merasse Salmeová, ktorá trvala na tom, aby jej manžel Oskar s ňou pracoval na farme. Vtedy mali 25 rokov. „Keď sme videli muža, ako obrába pôdu, tak nás to rozosmialo,“ spomína.
Turisti ako v skanzene
Zvláštny spôsob života na ostrove láka turistov. Ročne ich sem zavíta až 30.000, polovica sú Estónci a druhá polovica pochádza z Európy a Ázie.
Pretože tu nie je žiadny hotel, ani reštaurácie, niektorí miestni prijímajú návštevníkov vo svojich domovoch. Cestovný ruch sa však obmedzuje len na leto.
Úloha mužov a žien sa možno mení, ale ženy stále majú za úlohu udržať pri živote stáročnou kultúru ostrova Kihnu. Keď boli muži na mori, tradícia velila, aby ženy organizovali slávnosti, pohreby a svadby podľa starobylých obradov, ktoré občas trvajú aj niekoľko dní.
Svadba zostáva jedinečná: tri dni hudby, tanca i pohanských rituálov, vrátane kúziel na ochranu nevesty – kým nedorazí do domu svojho ženícha.
Vedieť spievať ľudové piesne a hrať na husle či harmonikou predstavuje pre miestne ženy základné zručnosti. A ostrovné sukne s červenými pruhmi mnohé nosia každý deň.
V Estónsku známa speváčka Virve Kosterová tento názor zdieľa. Vo svojich 92 rokoch stále vystupuje a považuje sa za stelesnenie neskrotného ducha žien z Kihnu.
„Bývalo to tvrdé,“ spomína na roky driny pri obrábaní polí, kedy nohy chránili len vlnené ponožky. Ale útechu a radosť vždy nachádzala v stovkách piesní o živote na ostrovoch, o prírode a hlavne o láske.
Mnohí z ostrova odchádzajú, niektorí sa však aj vracajú. Huslistka Maria Michelsonová sa vrátila po štúdiách a teraz v drevenom kultúrnom stredisku odovzdáva hudobné odkazy deťom. S internetom a novým trajektom, ktorý tu zastavuje dvakrát denne, sa život na ostrove podľa nej úplne zmenil.
„Môže naša miestna kultúra prežiť v tomto novom svete? Uvidíme,“ hovorí.