Napriek relatívnej blízkosti k hlavnému mestu Baduyoovia tvoria svet sám pre seba – žijú takmer dokonale odlúčení, zachovávajú svoje zvyky zakazujúce používanie mydla, šoférovania áut či dokonca nosenia topánok.
Dedinčania rozpačito pozerajú do zeme, keď príde reč na udalosti vo vonkajšom svete. Mladá matka Salina sa hrá so synčekom pri chatrči, ktorá je súčasťou dedinky na brehu rieky. „Nerozumiem žiadnej kríze,“ odpovedá na otázku ohľadom ekonomických zmätkov, ktoré spôsobili, že rupia stratila takmer štvrtinu zo svojej hodnoty.
Dodržiavajú pravidlá, aby na zemi nedošlo k pohrome
Na ploche 50 kilometrov štvorcových v tieni hory Kendeng lipnú Baduyovia na svojom odlúčenom spôsobe života a odolávajú zvodom moderného sveta. Nikto si nie je istý ich pôvodom. Niektorí antropológovia sa domnievajú, že sú potomkami západojávskeho hinduistického kráľovstva Pajajaran a našli útočisko vo vápencových horách po tom, čo v 16. storočí odolali tlaku konvertovať na islam. Hovoria archaickou formou sundčiny – týmto jazykom hovorí veľká časť obyvateľov tejto oblasti na Jáve. Vyznávajú staroveký hinduizmus a animizmus. Veria, že ich vlasť Pancer Bumi je stredom sveta a že oni boli prvými ľuďmi na Zemi, ktorí musia dodržiavať striktné pravidlá, aby nedošlo k pohrome.
Náčelníci sú známi svojimi mystickými schopnosťami. Na tajnom mieste Arca Domas, ktoré je obklopené megalitmi, robia rituály na upokojenie duchov predkov a božstiev.
Foto: sacbee.com
Na prvý pohľad ich spôsob života pôsobí primitívne, ale podľa odborníkov, ktorí skúmali ich poľnohospodárske techniky, sú úplne zladení so svojím prostredím. Napríklad majú zakázané pri pestovaní suchého druhu ryže používať kovové motyky, čo pomáha brániť pôdnej erózii.
Život Baduyov sprevádza dlhý zoznam rôznych „tabu“
Dlhý zoznam rôznych tabu často vyvoláva dojem, že ich život robí bezdôvodne ťažký. Na zozname zakázaných vecí je aj školská dochádzka, sklo, alkohol, klince, obuv, zmeny vodných korýt či chov štvornohých zvierat.
„Nemajú žiadne vzdelanie. Vzdelaním je pre ne chodiť na pole,“ vysvetľuje antropológ Boedhihartono z Indonézskej univerzity, ktorý tento kmeň skúmal dlhé roky. Ich spoločnosť je rozdelená na vonkajšiu oblasť dedín a vnútorné hospodárske centrum troch dedí. Baduy, ktorý poruší pravidlá, je vykázaný do vonkajšej oblasti.
Komunitu vo vnútornej zóne tvorí asi osemsto jedincov, teda zhruba štyridsať rodín – obliekajú sa do bieleho, kým obyvatelia vonkajšej časti chodia v čiernom. Baduyské tradície tiež dodržiavajú oveľa striktnejšie.
Návšteva členov kmeňa Baduy si vyžaduje namáhavý pochod po neistej ceste v hlbokých údoliach. Cudzinci smú navštíviť vonkajšiu oblasť, ale aj to len na niekoľko zopár nocí. Spia na bambusových rohožiach v dedinách, ktoré sa v noci kvôli chýbajúcej elektrine ponárajú do totálnej tmy. Pre neindonézskych návštevníkov je však prakticky nemožné vstúpiť do posvätných vnútorných obcí.
Vonkajšia oblasť pôsobí ako akási nárazníková zóna a náčelníci z vnútorných dedín niekedy nečakane prídu do vonkajších, aby sa uistili, že ich súkmeňovci neporušujú príliš mnoho tabu. Niekedy pritom zabavia rádiá a ďalšie veci považované za znečistenie moderným svetom.
Je ťažké udržať život mimo dosah moderného sveta
Nejazdia tu ani motorky ani autobusy chrliace dym, ktoré sú bežné v ostatnej časti Indonézie, takže dediny sú pokojné oázy. Je však ťažké udržať všetko život mimo dosah moderného sveta. Pri nedávnom výlete si niekoľko baduyských detí vyzlieklo svoj tradičný odev – jedno si oblieklo modré talianske futbalové tričko. Pritom tabu používania peňazí nahrádza výmenný obchod s vonkajším svetom.
Vonkajší Baduyovia predávajú sarongy, ktoré sami vyrábajú a tiež cestujú do blízkych miest, kde predávajú med a palmový cukor. Hotové peniaze využívajú na nákup nasolených rýb a ďalších vecí, ktoré sami nemôžu produkovať.
Foto: thestar.com
„Dokonca aj v centre už peniaze poznajú,“ hovorí Boedhihartono, ktorý roky s členmi kmeňa Baduy rozvíjal, ako on hovorí, istý „druh priateľstva“. Vo svojom dome v Jakarte má pre nich stále jednu voľnú izbu, ktorí niekedy prídu na neohlásenú návštevu. Cesta za ním im trvá tri dni pochodu, pretože ich tabu im zakazuje používať dopravný prostriedok. O svete mimo toho ich prirodzene veľa nevedia. „Len keď prídu ku mne domov, tak sa pozrú na televízor,“ hovorí antropológ. Aj keď sa napríklad vyhýbajú moderným liekom, antibiotiká pomohli k prudkému zvýšeniu ich počtu.
Hlavnej hrozbe, ktorej Baduyovia čelia, prichádza samozrejme zvonku – votrelci devastujú ich krajinu a niektoré skupiny vo väčšinovo moslimskej krajine sa ich snažia obrátiť na svoju vieru. Baduyovia predsa len zvonku niečo prijali – napríklad obriezku, ktorá patrí k miestnym moslimským praktikám.
Kým bývalí kolonizátori, počnúc Holandskom a končiac Japonskom, ich nechávali viacmenej na pokoji, úrady sa občas snažia začleniť Badyov do hlavného prúdu spoločnosti. Keď sa bývalý diktátorský prezident Suharto snažil Baduyom vnútiť v 80. rokoch rozvoj, vyslali za ním svojho zástupcu so žiadosťou, aby si ich nevšímal. A Suharto, hlboko poverčivý muž zo slabosti pre mysticizmus, na to pristúpil a nechal im vykolíkovať ich územie na ochranu pred vonkajším vplyvom.