Izolovaná komunita na severe Európy hovorí mŕtvym jazykom a žije ako pred stáročiami

Svet je dnes globalizovaný, a tak je stále náročnejšie ostať izolovaný. To platí aj pre kmene, ktoré po stáročia žijú na odľahlých ostrovoch či komunity obývajúce miesta hlboko v pralesoch.

23.10.2017 07:00
debata

Niektorým sa to predsa len podarilo – napríklad primitívnym kmeňom na ostrove Severný Sentinel v Bengálskom zálive, ktoré sa akýmkoľvek návštevníkom prichádzajúcim od mora či zo vzduchu bránia kopijami a kameňmi.

Človek by teda nečakal, že aj priamo v Európe sa doposiaľ zachovala enkláva, ktorá si žije svojím životom rovnako už po dlhé dlhé roky. Obyvatelia dediny v severnom Švédsku ešte pred 100 rokmi používali archaické runové písmo.

Hmlisté údolie Älvdalen je v ostrom kontraste s ultramoderným Štokholmom. Ďaleko za hranicami metropoly, v hustých lesoch a horách, prebývajú už odnepamäti vidiecke komunity, malé dedinky, kde sa zastavil čas.

Tisíce ľudí tu ignoruje oficiálnu švédčinu a prednosť dáva staronórskemu dialektu Elfdalian. Aj keď v celom Švédsku existuje mnoho regionálnych jazykov, tento sa nepodobá ani na jeden z nich. Nepochádza z rovnakej jazykovej rodiny ako spisovná reč, a tak sa tu Švéd z iného kúta krajiny cíti ako na cudzej planéte.

Vzdialenosť a sebestačnosť

Okrem špecifického jazyka používali títo izolovaní vidiečania ešte do 20. storočia tradičné písmo z dôb svojich vikingských predkov. Runy, starogermánske písmo, sa v Európe používalo približne od roku 150 do roku 1100.

Európa prijala latinskú abecedu, ktorú priniesli kresťanskí misionári pri šírení svojej viery, ale farmári z údolia Älvdalen na takýto (po)krok neboli pripravení, a tak až do roku 1906, ba možno aj dlhšie, ostali verní runám.

Dôvodov na takúto jazykovú izoláciu bolo niekoľko. Jedným z nich je, samozrejme, geografická vzdialenosť. Ďalším je ekonomická sebestačnosť – stačilo im, čo si dopestovali a dochovali, a tak nepotrebovali obchodovať s okolitým svetom, a teda ani sa s ním dorozumievať.

Až do roku 1800 vo Švédsku neplatila povinná školská dochádzka, čo umožnilo udržanie regionálnych jazykov bez toho, aby ich prekričala spisovná švédština. A najvypuklejšie to vidieť práve v tejto komunite.

Karta sa obracia

Aká je však budúcnosť údolia Älvdalen a jeho svojráznych obyvateľov? Aj keď niektorí vnímajú svoj spôsob života ako pýchu a izoláciu považujú za jedinečnú kultúrnu identitu, ktorá si zaslúži rešpekt a pokračovanie, vyzerá to tak, že pokrok zavíta napokon aj sem.

Mnohí mladí viac nespájajú svoje sny s tradičným ťažkým životom v horách. Kvôli nezamestnanosti, ktorá je v regióne najvyššia z celej krajiny, odchádzajú vo veľkom do miest.

Dedinčanov tiež čoraz viac mrzia predsudky. Nechcú, aby ich zvyšok krajiny radil do kategórie „vykopávok neschopných fungovať v modernom svete“.

Odliv a prispôsobovanie sa väčšinovej kultúre považujú niektorí až za hrozbu a švédsku vládu žiadajú, aby zachránila ich starobylý jazyk a vyčlenila prostriedky na podporu jeho výučby.

Zdroj: Thornews.com; Omgfacts.com; Sciencenordic.com

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Švédsko #izolácia #kmeň