Dnes päťdesiattisícové ruské mesto leží na najkrajnejšom severovýchode európskej časti krajiny, v republike Komijsko.
Letá sú tu krátke a studené s teplotami okolo 10 stupňov, zimy nekončené dlhé, mrazivé a plné snehu, a časť roka tu dokonca vôbec nevychádza slnko.
Prečo sa ľudia vôbec rozhodli usídliť na takomto nehostinnom mieste? Ako to už v týchto miestach býva, našli sa tu bohaté zásoby uhlia, ktoré prilákali ťažiarsky priemysel.
Čítajte viac Kovové mesto Noriľsk: Mráz, izolácia a smrť
Najobávanejší gulag
O zásobách sa vedelo už od 19. storočia, no samotná ťažba sa začala až po Ruskej občianskej vojne, keď oblasť obsadila Červená armáda.
V 50. rokoch minulého storočia sa sem za prácou v baniach začalo dobrovoľne sťahovať mnoho mladých mocných ľudí z celého Ruska, ktorých motivovali tunajšie výrazne lepšie platy, a teda možnosť lepšieho života oproti zvyšku krajiny. Niet preto divu, že z baníckej osady sa od roku 1943 oficiálne stalo mesto.
V nehostinných podmienkach sa však predsalen nepracuje ľahko a na rozvoj ťažby bolo treba ešte viac síl. A tu sa začínajú najponurejšie dejiny miesta.
Nedostatok pracovníkov sa totiž „vyriešil“ v roku 1932 zriadením Tábora Vorkuta, najväčšieho gulagu v európskej časti Ruska. Počas jeho existencie sem priviezli až milión odsúdencov – občanov, ktorých sa chcel režim zbaviť, vojnových zajatcov, politických väzňov, ale aj surových zločincov.
Pri teplotách v zime klesajúcich pod – 50 °C sa Vorkuta stala jedným z najobávanejších a najdesivejších lágrov: pri prácach v baniach, na stavbe mesta a do neho vedúcich železničných tratí (väzni z koncentračného tábora Vorkutlag postavili do mesta najprv 1000 kilometrov dlhú železnicu z mesta Kotlas) zahynuli státisíce väzňov.
Gulag sa zavrel až v 60. rokoch 20. storočia, následne sa do Vorkuty začali vracať dobrovoľní platení zamestnanci.
Jedno z najrýchlejšie vymierajúcich miest
Po rozpade Sovietskeho zväzu však Vorkuta začala upadať a samotné mesto aj jeho okolie sa začalo pomaly, ale isto vyľudňovať, bane sa začali zatvárať.
Obyvatelia a pracovníci sa začali sťahovať do južnejšie položených ruských miest, kde bola hostinnejšia klíma a príjemnejšie pracovné prostredie.
Samozrejme, s odlivom ľudí sa začala obmedzovať aj občianska vybavenosť v meste pre tých, ktorí ešte ostali, čo malo za následok ďalšie odchody. Tak počet obyvateľov trvalo klesal a oproti svojim najlepším časom, keď tu žilo okolo 120 000 obyvateľov, je tu dnes sotva polovica z tohto počtu.
Aj dnešní Vorkutčania žijú odrezaní od sveta, vo svojom mrazivom „väzení“, jednak kvôli obrovskej vzdialenosti, jednak kvôli počasiu, ktoré často nedovoľuje vycestovať. Cesta von vedie po železnici alebo letecky, aj to dovoľujú poveternostné podmienky.
Niektoré časti mesta sú preto doslova vyľudnené a v okolí Vorkuty sa nachádza tiež niekoľko úplne ľudoprázdnych osád, skorších obydlí ťažobného personálu.
Podľa niektorých zdrojov je Vorkuta jedným z najrýchlejšie umierajúcich miest v Rusku.
Dnes tu prebieha nerentabilná ťažba uhlia a perspektívna ťažba ropy a zemného plynu.
Čítajte viac Neoficiálne hlavné mesto snehu je Aomori. Počas zimy tam nasneží 8 metrov 
Čítajte viac Koncom 21. storočia budú na Slovensku prevádzkyschopné iba 2 lyžiarske strediská. Čo na to majitelia? 
Čítajte viac Tieto európske mestá vám za presťahovanie zaplatia až 50 000 eur