Ugandská kuchyňa bola do veľkej miery ovplyvnená nielen krajinami, ktoré ju obklopujú, ale aj Veľkou Britániou, keďže bola počas 68 rokov britskou kolóniou (1894 – 1962).
Africká krajina zdieľa s Britániou veľa ingrediencií a receptov, najznámejšou je snáď pečená fazuľka, ktorá sa podáva nielen na toaste, ale aj na rôzne iné spôsoby. Populárna, hoci finančne náročnejšia, je aj ryba s hranolkami.
Ďalší veľký vplyv mala indická kuchyňa, z ktorej boli prevzaté chapati (niečo medzi lokšou a langošom), dal (šošovica) a kari alebo Čína, odkiaľ pochádzajú ryža a rezance.
V centre, kde žijeme, je najbežnejším jedlom tzv. posho. Je to v podstate kukuričná múka varená v horúcej vode až kým sa z nej nevytvorí tuhá hmota. Na prvý pohľad je posho podobné našej knedli. Môže sa podávať ako príloha k rôznym jedlám, u nás sa pre deti a zamestnancov však podáva viac-menej vždy s dusenou fazuľkou v omáčke. Posho sa nazýva aj jedlo chudobných, lebo je finančne nenáročné a zasýti. Deti ho jedia každý deň na obed aj večeru okrem nedele, kedy dostanú najčastejšie rybu alebo nejaké mäsko s ryžou.
Sliepka ako pozornosť
Ryža ako príloha sa tu tiež teší veľkej popularite, hoci je drahšia, a teda si ju nemôže každý dovoliť. Podáva sa skôr pri špeciálnych príležitostiach.
Iné prílohy zahŕňajú kalo (podobné poshu, ale z pšeničnej múky), sezamovú kašu, kasavu (okopaninu podobnú zemiakom) a viaceré druhy sladkých zemiakov. Poznajú tu aj „naše” zemiaky, ktoré volajú „irish potatoes”, ale tie opäť nie sú bežne cenovo dostupné.
Zaujímavou prílohou sú tzv. matoke – banány určené na varenie, ktoré sú zelenšie a tvrdšie ako tie, ktoré poznáme. Keď sa uvaria pod parou a popučia na kašu spolu s nejakými koreninami, chutia skoro ako náš granadír pripravený zo zemiakov.
Mäso je tu drahšou komoditou, opäť určenou na špeciálne príležitosti. Najčastejšie sa podáva kuracie, ale nájde sa aj hovädzie, kozie, či dokonca ryba.
Živá sliepka sa mimochodom občas dáva ako dar, napríklad aj keď idete niekoho navštíviť alebo vám ju môže ponúknuť samotný hostiteľ. Sliepky či kuratá a kozliatka sú tu neoddeliteľnou súčasťou scenérie nielen dediny, ale aj mesta. Nachádzajú sa všade — pri cestách, pred obchodmi, v nemocničných areáloch.
Čítajte viac Žiadne povinné zdravotné poistenie: V ugandskej nemocnici sa za všetko okrem postele platí
Guava, jackfruit, anona mäkkoostnatá
Uganda ako tropická krajina sa teší rôznym druhom ovocia od všelijakých citrusov cez ananásy a papáje, k banánom, mangám a marakujám.
U nás v centre máme viaceré ovocné stromy, ktoré dozrievajú počas roka, a teda sa aj deti môžu tešiť na sezónu manga, neskôr na avokádo či pomaranče a podobne.
Na Slovensku menej známe sú napríklad guavy, chuťou pripomínajúce figy alebo hrušky, „jackfruit” — chlebovník rôznolistý alebo „soursup” — anona mäkkoostnatá. Známou je tu aj cukrová trstina, ktorú niektorí jedia len tak za surového stavu.
Čo sa týka zeleniny, pestujú sa v Ugande okrem už spomínaných zemiakov aj kapusta, cibuľa, tekvice, rajčiny či baklažán.
Populárne sú aj rôzne druhy zelených listov, tzv. „greens” — ktoré sa používajú ako príloha k jedlám. Tieto sa varia pod parou alebo dusia a sú lacnou až bezplatnou pridanou hodnotou ku každému jedlu.
Najznámejšie sú listy tekvice, kasavy, zemiakov, ale obľúbené sú aj aj sukuma wiki, amaranth (láskavec), malakwang a boo plant.
Čítajte viac Ako sa žije na najizolovanejšom súostroví sveta Tristan da Cunha?
Termity ako snack
Ako „snack”, teda niečo malé na zahryznutie, sa najčastejšie využíva opekaná kukurica a arašidy. Oboje sa tu pestujú vo veľkom. Arašidy sa jedia surové, sušené, pražené, varené, solené, v cukre a dokonca aj v podobe arašidového masla.
Obľúbené sú aj grilované banány druhu Gonja, lagalagala — tradičná ugandská palacinka z banánov, samosy alebo mandazi. Samosy a mandazi sú sladké pražené pečivo podobné našim šiškám, avšak o dosť tvrdšie. Možno aj z toho dôvodu sa často jedia s čajom.
Na potešenie slaných chuťových pohárikov sa využívajú už vyššie spomínané capati pripravené z múky, soli, oleja a vody. Jedia sa najčastejšie samé, ale dá sa z nich spraviť napríklad aj tzv. Rolex (zrejme pochádzajúci z názvu „rolled eggs”), teda vajíčková praženica zatočená do capati na spôsob plnenej palacinky. Ďalšou špecialitou je Kikomando, teda capati plnené fazuľkou.
Mandazi, rolex aj kikomando sa najčastejšie jedia na raňajky. Ešte populárnejšou raňajkovou voľbou je však „porridge”, kaša z kukuričnej alebo pšeničnej múky s cukrom varená v mlieku. Má relatívne tekutú konzistenciu, takže sa pije z hrnčekov a podáva sa najmä deťom na raňajky (aj u nás v centre) a rovnako v škôlkach a školách na desiatu či obed. U nás v centre si porridge každý deň na raňajky alebo desiatu dávajú aj miestni kolegovia.
Veľmi populárnym snackom, ktorý sme aj my museli pár dní po príchode vyskúšať, sú termity, v angličtine známe ako white ants a v madi onja. Keď prichádza obdobie dažďov a s ním aj húfy termitov, deti ich náruživo lovia a odstraňujú im veľké biele krídla. Termity sa následne pražia a solia. Z nášho pohľadu chutia takmer ako škvarky a pokiaľ si človek odmyslí, čo vlastne v ústach prežúva a že to má malé nožičky, ktoré občas zostanú v medzizubnom priestore, dajú sa celkom dobre vychutnať.
Domáci si ich však nevedia vynachváliť a považujú ich za súčasť svojej kultúry a lokálnu tradíciu. Rovnakým spôsobom sa pripravujú a vychutnávajú aj lúčne kobylky, ktoré sa tešia podobnej popularite.
Kúsok Európy v hlavnom meste
Ak by sme sa chceli presunúť zo severu Ugandy na juh do Kampaly, hlavného mesta Ugandy, zistili by sme, že toto mesto podlieha kulinárskym vplyvom iných kultúr a západnému svetu.
Nájdeme tam reštaurácie s pizzou, burgrami, rebierkami či kuracími medailónikmi a rôznymi koláčikmi.
Cestu do Kampaly sme nedávno absolvovali aj my s Jankou a táto „európsko-americká” kuchyňa nám pripadala ako nečakaný darček.
Pravdou zostáva, že keď je človek v zahraničí dlhšiu dobu, jedlo, ktoré mu chutí a ktoré pozná z domova môže hrať veľkú úlohu v jeho fyzickej aj psychickej pohode.
Nič to však nemení na fakte, že aj ugandské domáce jedlo je chutné a výživné, často finančné nenáročné a jednoduché na prípravu a my sa snažíme užiť si ho čo najviac.
Na Slovensku predsa nebudeme mať na raňajky avokádo, na obed banány a na večeru marakuje, všetko čerstvé a dokonca z vlastných stromov.
Silvia Kočková
Silvia vyštudovala anglickú literatúru a nemecký jazyk na univerzite v Exeteri a scenáristiku zameranú na film a televíziu na Univerzite umení v Londýne. Vo voľnom čase rada píše, miluje hudbu, literatúru, filmy, históriu, šport, cestovanie, spoznávanie nových ľudí. Viac o jej misii v Ugande a jej ďalšie texty nájdete aj na jej blogu wingsoflife.blog.pravda.sk.
Čítajte viac Mama blogerka: S deťmi okolo sveta? Dobre naplánovaná exotika vyjde rovnako ako rezort all inclusive 
Čítajte viac Amsterdam, New York, Jadran, Nový Zéland... V Bratislave objavíte celý svet